Výstavbou lanovky na Chopok sa stal hrebeň Nízkych Tatier ľahšie dostupnejším. Nedali sme sa zlákať vidinou pohodlného výstupu a cestu si poctivo vyšliapali. Po ceste nahor zjazdovkou nám robili spoločnosť len nákladné autá a turisti, ktorí si nás, ako nevšedný zjav, fotografovali z kabínok lanovky.
Na Chopku bola zvláštna atmosféra, ktorá nepripomínala hory, ale skôr vlakové nástupište alebo námestie v menšom meste. Ušli sme na východ, cestou k Ďumbieru sme stretli sotva tucet ľudí, a preto sme dúfali, že na najvyššom vrchole Nízkych Tatier nebude veľa ľudí. Omyl, najväčšia masa ľudí prichádzala smerom zo Štefánikovej chaty. Pre pamätnú fotografiu pri dvojkríži sme si museli vystáť rad. Výhľady na všetky svetové strany sú neopakovateľné.
Cestou naspäť sme sa chceli vyhnúť davom ľudí a zvolili sme málo frekventovanú cestu po hrebeni smerom na Krakovu hoľu. Turistická mapa písala, že zo smerovníka Pod Krúpovou hoľou by mala trvať cesta do sedla Javorie niečo málo cez hodinku. Netrvala, ani zďaleka nie. Najväčšie prekvapenie ale čakalo na chodníku z Tanečnice na Javorie. Zmorený človek túžobne čaká rázcestník, z ktorého bude klesať už len nadol. Tesne pred ním však prechod skomplikoval polom, pováľané stromy na žlto vyznačenom turistickom chodníku. Predierali sme sa ním len intuitívne, bez toho, že by sme poznali správny smer. Našťastie, trafili sme správne do sedla a nadol viedla už ľahko viditeľná cesta vyrúbaným lesom. Pod Krčahovom sme sa napojili na chodník do Širokej doliny a ňou kráčali až k hlavnej ceste.
V nohách slušných 22 kilometrov, dĺžka návratu natiahnutá na tri a pol hodiny, čečina z krkolomného preskakovania a podliezania kmeňov za tričkami, no stálo to za spokojnosť nad kombináciou ideálneho počasia a krásnych výhľadov.
