LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Všetko vyprovokovala kniha Ľubomíra Šaláteka s názvom 101 doporučení, rád a názorov na každý deň pre parkinsonikov a tých druhých. Autor knihy bol predsedom Spoločnosti parkinsonikov Slovenskej republiky a kniha bola určená len členom, do distribúcie sa nedostala,“ začala rozprávať Ľudmila Kokošková, predsedníčka regionálneho klubu v Liptovskom Mikuláši, ktorý zastrešuje Spoločnosť Parkinson Slovensko.
Ľ. Šalátek pre svoju rozvinutú chorobu už veľmi nevyvíjal činnosť v spoločnosti, ktorej bol predsedom. Bolo potrebné činnosť obnoviť alebo založiť novú spoločnosť.
Preto sa Ľ. Kokošková cez internet skontaktovala so Zuzanou Michalkovou z Košíc. Tá prišla s kolegom Františkom Schererom 14. októbra pred piatimi rokmi do Liptovského Mikuláša na prvé neformálne stretnutie s ľuďmi, ktorým tiež zmenila život diagnóza Parkinsonovej choroby.
Založili Spoločnosť Parkinson Slovensko (SPS) a neskôr aj regionálne kluby v Košiciach a Liptovskom Mikuláši.
„Ľutujeme, že sa Ľubomír Šalátek nedožil našej prvej schôdzky. Zomrel deň pred našim stretnutím,“ spomenula regionálna predsedníčka.
Príznakom spočiatku nevenovala pozornosť
Ľ. Kokošková mala v tom čase chorobu diagnostikovanú približne dva roky.
„Najskôr som nevenovala pozornosť príznakom, až dcéra ma upozornila, že som akási spomalená a tichšie rozprávam. Hoci som často cítila večer napätie v nohách alebo, keď som niečo brala z poličky, mala som pocit, akoby mi tam ruka ostala. Pociťovala som veľkú únavu. Pripisovala som to veku a viac ako pol roka som svoj zdravotný stav neriešila,“ poznamenala.
Napokon šla k lekárovi a dozvedela sa diagnózu. „Deň, keď sa pacient dozvie túto diagnózu, radikálne zmení každému jeho život. Snaha skvalitniť ho sebe aj iným vyústila do aktivity organizovať stretnutia postihnutých, ponúkať pomoc, informácie a psychickú podporu, pookriatie medzi seberovnými vo fungujúcom klube."
Založili už osem regionálnych klubov
Oficiálne na ministerstve zaregistrovali občianske združenie Spoločnosť Parkinson Slovensko s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Košiciach v marci 2009.
Za päť rokov existencie Spoločnosti Parkinson Slovensko (SPS) sa členom podarilo založiť osem regionálnych klubov, okrem Liptovského Mikuláša a Košíc aj vo Zvolene, Bánove, Bratislave, Leviciach, Nitre a Trnave.
Spoločnosť šrvťročne vydáva informačný bulletin a v každom čísle českého časopisu Parkinson má k dispozícii niekoľko strán so svojimi príspevkami. Členovia sa zúčastňujú na rôznych súťažiach, spolupracujú s farmaceutickými spoločnosťami, vystupujú na konferenciách a prijala ich už dvakrát aj manželka prezidenta Silvia Gašparovičová.
Zo súťaží pravidelne nosia medaily
Liptovskomikulášsky klub má tridsaťjeden členov z celej oblasti severného Slovenska a je najúspešnejším klubom na Slovensku takmer na všetkých podujatiach, ktoré organizuje alebo sa na nich zúčastňuje SPS.
Zo športových podujatí pravidelne nosia medaily. Minulý rok usporiadali celoslovenské letné športové hry. Podarilo sa ich zorganizovať aj vďaka podpore primátora Alexandra Slafkovského a riaditeľke Základnej školy na Nábreží A. Stodolu Dane Gajdošovej. Na hrách boli najlepším tímom s najvyšším počtom medailí.
Pravidelne súťažia na medzinárodnej športovej súťaži – parkinsoniáde, na ktorú chodia účastníci z Česka, Moravy, Poľska a Rakúska. So zástupcami zvolenského klubu sa zúčastňujú na rôznych športových súťažiach v Česku, na ktorých tiež bodujú.
Na 6. parkinsoniáde v Piešťanoch bolo družstvo SPS v medzinárodnej konkurencii druhé so ziskom 16 medailí, z toho mikulášsky klub získal osem.
Pohyb a vytrvalosť sú dôležité
„Pre parkinsonikov je pohyb veľmi dôležitý. Doma každý deň pravidelne cvičím vďaka vynikajúcej fyzioterapeutke, ku ktorej chodím každé dva - tri týždne,“ odpovedala Ľ. Kokošková na otázku, ako sa členom klubu podarilo povyhrávať množstvo medailí na športových súťažiach.
Zaujímalo nás, či má nejakú radu z osobnej skúsenosti na udržanie si zdravotného stavu a kondície v rámci možností v norme.
„Vytrvalosť. Chodievala som plávať a zažila som, že som si nevedela zladiť pohyb rúk a nôh, topila som sa. V takej situácii som vždy z bazéna odišla. Raz mi jedna neznáma pani povedala, nechoďte von, to prejde, dajte si vymasírovať chodidlá vodou na mieste, kde prúdi v bazéne voda. Poslúchla som ju a naozaj to fungovalo. Po chvíli som opäť mohla plávať. Odvtedy viem, že vytrvalosť sa oplatí,“ vysvetlila.
Pripomenula, že lieky pomáhajú čiastočne prekonávať stuhnutosť a spomalenie, ale spôsobujú aj mimovoľné neovládateľné pohyby a iné problémy.
„Preto je skutočne najlepšie čo najviac sa hýbať. Svojim kolegom z klubu som žartom v bulletine radila: nechajte sa povláčiť psom, zahrajte si stolný tenis aj so stenami, pustite si petangovú guľu na palec, zalomte si prst v bowlingovej guli, nahltajte sa vody v bazéne, rozbite si kolená na bicykli, ale stále vytrvalo a s úsmevom cvičte,“ poznamenala Ľ. Kokošková.
Psychická pohoda spomaľuje postup choroby
V klube sa zaujímajú o problémy členov, vstupujú do rokovaní s nemocnicami a zdravotnými poisťovňami. Poskytujú pomoc v situáciách, ktoré prináša život s diagnózou nevyliečiteľnej choroby.
„Prínosom pre spomalenie postupu choroby je aj psychická pohoda pacientov. Na našich stretnutiach vládne priateľská, veselá atmosféra, pookrejeme duševne, medzi seberovnými sa stratí pocit úzkosti. Veľa parkinsonikov trpí depresiami, je to súčasť priebehu choroby. Úzkostlivo sledujú reakcie okolia a snažia sa nepriznať hendikep."
Na stretnutiach v klube sa snažia odbúravať takéto zbytočné napätie. „Ktokoľvek môže prísť na naše stretnutia, ktoré mávame každý druhý mesiac druhý utorok v mesiaci. Najbližšia schôdzka bude 10. novembra,“ dodala predsedníčka regionálneho klubu.
