LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Mikulášan, zanietený turista, fotograf a v posledných rokoch aj autor úspešných sprievodcov, chodí do hôr od chlapčenských rokov. Jeho prvé dotyky s krásou však neboli romantické, skôr praktické. V lesoch nachádzali spolu s mamkou a troma staršími bratmi to, čo doma v komore chýbalo. Do hôr ich vyhnala bieda povojnového obdobia, chodili na čučoriedky, brusnice, hríby, ale aj šišky, ktorými doma kúrili.
„To, že treba chodiť do hôr, mi zostalo doteraz, aj keď dnes je to už z celkom iného dôvodou,“ vyznal Šoučík.
Krajinu fotí na klasický film, žiaden digitál
S Jaroslavom Šoučíkom sme sa stretli v útulnom bytíku v liptovskomikulášskom zariadení pre seniorov. Všetky steny zdobia krásne fotografie nielen liptovskej prírody.
Krajiny v každom ročnom období a z rôznych nevšedných pohľadov fotí na analógový fotoaparát, vraj má vyše desaťtisíc fotografií. Pri pohľade na ne len ťažko uveriť, že takto citlivo a vnímavo pracovať s technikou sa naučil celkom sám a naviac mu táto záľuba učarovala už v neskoršom veku.
Sprievodca pre Vysoké aj Západné Tatry chýbal
Zábery plné nevšednej atmosféry, za ktorými cítiť odšliapané kilometre a dlhočizné čakanie na správny okamih, však neostávajú len v jeho súkromnej zbierke. Svedčí o tom aj čerstvá vetvička kosodreviny vo váze na stole. Práve ňou nedávno krstili novú knihu, turistického sprievodcu po Západných a Vysokých Tatrách.
„Takáto kniha u nás chýbala. Sprievodcovia sa totiž vždy venujú len jednej časti Tatier, hoci sú navzájom prepojené ako súrodenci,“ povedal autor dnes už štyroch publikácií.
„Počas takmer šesťdesiatich rokoch, čo chodím do hôr, mi neušlo, že nikdy som v nich nestretával toľko ľudí, ako dnes. Je to úžasná vec, ľudia konečne dostávajú rozum!“ povedal dlhoročný turista, ktorý neúnavne vyzýva mladých ľudí, aby svoje deti brávali do hôr a aj takto z nich formovali lepších ľudí.
Knihu doplnil o vlastné postrehy a skúsenosti
Šoučíkov sprievodca však nie je len strohou knihou s popisom vybraných turistických trás. Autor si čitateľa, turistu, obrazne berie za ruku a láskavo ho sprevádza ako skúsený horal, pre ktorého je príroda dúškom tvorivej sily a láskou na celý život.
Všetky trasy, ktoré v knihe opísal, sám niekoľko ráz prešiel. Preto ich okrem popisu cesty a časového rozvrhu doplnil o vlastné skúsenosti a pozorovania, ktoré sú pre turistov zároveň cennými radami. Upozorňuje na náročné úseky, čitateľ sa dozvie, ktorý terén je skalnatý, kde je na chodníku nebezpečná šmykľavá suť, alebo ktorá trasa je najvhodnejšia. Vďaka jeho radám turista napríklad vie, že sa nemá nechať oklamať Slavkovským nosom, že pri výstupe na Ostrý Roháč ho neminú škuty, alebo hoci aj to, na ktorom neplatenom parkovisku si môže pred výstupom na cestu nechať auto.
Sprievodcu s názvom Vysoké a Západné Tatry doplnil o mapy s farebným a časovým vyznačením turistických chodníkov, chát, reťazí, ale aj krásnymi fotografiami, ktoré zhotovil on sám a jeho priatelia.
Babky si na jar nikdy nenechá ujsť
Zaujímalo nás, či pred tým, ako trasy v sprievodcovi opisoval, musel si ich opäť prejsť, aby si občerstvil pamäť. „Netreba, všetky si ich nosím v hlave, vrátane kvetov, ktoré som po ceste obdivoval, aj potokov, ktoré som prekračoval,“ priznal Šoučík s tým, že mu stačí pomyslieť na konkrétny chotár a bez problémov ho opíše.
„Turistika totiž nie je o tom, aby človek vybehol skôr, ako píšu časové tabule, alebo len vystúpil na vrchol. Už cesta sama o sebe učí človeka chodiť s otvorenými očami a vnímať všetku krásu, ktorá ho sprevádza,“ povedal Šoučík.
Svoje najobľúbenejšie Západné Tatry navštevuje aj podľa toho, čo, kde a kedy kvitne. „V kalendári mám napríklad poznačené, kedy kvitnú na Babkách šafrany. Vždy na jar sa lúka zmení na nádherný fialový koberec a to je pohľad, keď radšej ani nežmurkám, aby som o nič z tej nádhery neprišiel,“ priznal autor.
V novej knihe opisuje vybrané turistické trasy Západnými a Vysokými Tatrami. Človeka, ktorý v týchto horách ešte nebol a chcel by mu ukázať neopakovateľné miesto, by zobral na Jakubinú a Otrhance. Vraj pre výhľad, z ktorého sú Západné aj Vysoké Tatry rovnako blízko.
Ľudia sa chodia s horami aj lúčiť
Okrem praktických rád pre turistov, mimoriadne sympaticky pôsobí časť knihy s vlastnými príbehmi a zážitkami z hôr. „Turistika nie je len o úspešných výstupoch, ale najmä o šťastných návratoch,“ povedal autor.
Zvlášť citlivo opísal ťažkú epizódu v živote ľudí, ktorí hory milovali celým srdcom, no pre pokročilý vek či zdravie ich môžu milovať už len platonicky. Bol svedkom dvoch takýchto rozlúčok, pod Klinom a pri Jamníckych plesách. Hoci mali podlomené zdravie a hore ich sprevádzala rodina či priatelia, pri poslednom dôvernom kontakte s horami im oči žiarlili šťastím.
Aj sám autor sa chodí lúčiť. Nie však s horami, ale jednotlivými kopcami, o ktorých vie, že je na nich posledný raz. Z vrcholu si vždy zoberie kamienok. Na pamiatku.
Ľudia hovoria o miestach medzi nebom a zemou ako o niečom tajomnom, dosiaľ nepoznanom a nepochopiteľnom. Jaroslav Šoučík však hovorí, že tieto miesta ľudstvo už dávno pozná.
Sú tam, na horizontoch, kde sa vrcholky kopcov stretávajú s oblohou, kde človek môže bezstarostne snívať, veriť v čistotu, krásu a to, že zajtrajší deň bude zas o niečo lepší.
