Jeseň je najkrajším obdobím na turistiku, vo Veľkej Fatre obzvlášť. Zmiešané, prevažne ale bukové lesy, farbí do všetkých odtieňov mäkkých farieb. V ich blízkosti sa rozmanitosť jesene dotkne človeka akosi intenzívnejšie. Jesenný vietor vie byť však zradný, svojim chladom ľahko prefúkne spotené telo, človek sa uchráni jedine tak, že si v batohu nesie celú skriňu na prezlečenie.
Hôľnatú Veľkú Fatru prirovnávajú pre jej oblé trávnaté vrcholky k vlnkám, pohľad na oba hrebene, turčiansky aj liptovský, nám to potvrdil. Pre návštevu chaty pod Borišovom sme si vybrali trasu z Vyšných Revúc, cez Sedlo Ploskej, vrchol Ploskej a následným klesaním ku chate čupiacej na východnom svahu Borišova.
Veľká Fatra je typická množstvom dreveničiek, salašov, prístreškov. V niektorých môžu nájsť turisti úkryt pred nepriaznivým počasím, ale aj nocľah. Výstup do Sedla Ploskej z Vyšných Revúc stúpa príjemne dohora, na hrebeni nás prekvapil prudký vietor a hustá hmla, v ktorej sme zbadali obrysy prístrešku. Našťastie bol otvorený a s úľavou sme si tu urobili krátku prestávku, zohriali sa a vymenili oblečenie. Tiahlym stúpaním sme sa dostali na vrchol Ploskej, ľahko rozpoznateľného kopca z ktorejkoľvek svetovej strany. Zahalila sa však do oparu, orientovali sme sa jej „ploskom“ chrbte len pomocou zimného tyčového značenia. Ku chate sme museli zostupovať po rozmočenom chodníku len veľmi opatrne. Mračná sa konečne rozostúpili až keď sme stáli pri chate, pred nami sa odhalila časť Turca, ale aj hrebeňa s Rakytovom, Minčolom a bralnatým Čiernym Kameňom.
Chata pod Borišovom je právom obľúbenou zastávkou turistov, o čom sme sa presvedčili na vlastné zmysly. Postavili ju v roku 1936 a stále si zachováva neopakovateľnú horskú atmosféru.
