BEŠEŇOVÁ. Vyrobiť fujaru je dlhodobý náročný proces, napriek tomu sa aj dnes tomu ľudia venujú. Jedným z ľudí, ktorým učarovala výroba fujár a píšťaliek, je Miroslav Kováč z Bešeňovej.
„Najlepšie drevo je zo stromov, ktoré rastú vo vyššej nadmorskej výške. Rastú pomalšie a to je dôležité pre akustiku fujary. Najlepšie je drevo odrezať mimo vegetačného obdobia, v čase, keď už aj mrzne,“ vysvetlil M. Kováč, ktorý fujary robí desať rokov.
Pripomenul, že často si drevo vyhliadne a stará sa oň, pestuje si ho, niekedy aj viac rokov. Vybratý konár vyviaže, aby dorástol rovno.
Skúsenosti získaval u majstrov remesla
Miroslav Kováč priznal, že hudbe veľmi nerozumie, nepozná noty a na fujare vie zahrať len pesničku ide furman dolinou. Ani o postupe výroby pastierskych hudobných nástrojov toho najskôr veľa nevedel.
„Som samouk. Videl som u jedného výrobcu fujár prevŕtané konáre bazy a začalo ma zaujímať, ako sa to robí. Veľa som sa dozvedel od kamaráta Vladimíra Grieša, veľkého majstra vo výrobe píšťaliek a fujár. Navštívil som aj Michala Fiľa v Banskej Bystrici, ktorého na festivale európskych ľudových remesiel v Kežmarku označili za kráľa remesiel," spomenul začiatky.
„Keď som začínal, ešte nebol internet, bolo treba pochodiť za ľuďmi, aby som sa od nich dozvedel, čo som potreboval,“ dodal.
Dnes už vie, aký vrták treba použiť, keď chce, aby mala fujara zvuk v určitej tónine. Tú mu dodáva priemer pozdĺžneho otvoru fujary.
Vyrobiť fujaru je dlhší proces
„Drevo treba prevŕtať po celej dĺžke hneď. Potom ho nechám najmenej rok vysušiť, ale aj viac. Čím pomalšie drevo schnie, tým sa menej štiepi. Okrem bazového dreva je dobré aj javorové, agátové, jaseňové. Jednu z prvých fujár som urobil zo slivky,“ vysvetlil.
Ani keď je prevŕtané drevo vysušené, fujara nie je hotová. Treba urobiť vzduchovod, ktorý je k hlavnej trubici pripojený spojovacím cecúľom, druhý cecúľ je fúkací. Dôležité je správne umiestniť hmatové otvory v spodnej polovici fujary.
„Polovicu dĺžky fujary rozdelím na sedminy a načrtnem si v pravidelných rozostupoch tri otvory. Jeden z nich ešte posuniem o šesť milimetrov,“ povedal M. Kováč s tým, že fujaru treba zvnútra vymazať parafínovým olejom.
Dôležité je aj, ako nástroj vyzerá
Ľudia, ktorí robia fujary dbajú, aby aj povrchová úprava nástroja bola pekná. Mnohí ju zdobia ornamentami. Aj v tomto je samouk.
„Na prvé fujarky som ornamenty vypaľoval kyselinou dusičnou. Teraz ich vyrezávam. Inšpiroval som sa ornamentami z knihy Fujara ako výtvarné dielo, ale najradšej mám originálne motívy. Napríklad život na salaši, jánošík, fujaráš. Na ornamenty existujú aj rôzne predlohy,“ priblížil výtvarnú stránku výroby M. Kováč.
Ornament alebo motív si nakreslí, potom ho rezbárskymi dlátkami a nožíkmi vyrezáva. Na záver nástroj nalakuje kvalitným lakom na hudobné nástroje, alebo ho predtým ešte namorí. Konečná podoba fujary záleží od fantázie a vkusu výrobcu.
Hlavná trubica so vzduchovodom býva na fujare spojená pásikmi kože. „Aj tu sa môže ako ozdoba použiť tepaná pracka,“ pripomenul.
Otec fujaru vyrobí, syn na nej zahrá
Ostáva ešte vyskúšať, či má fujara taký zvuk, ako si výrobca želá. V tomto má Miroslav Kováč podporu u syna Romana.
„Ja fujaru vyrobím a syn vyskúša, ako hrá. Potom ju dolaďujem. Kým docielime dobrý zvuk, trvá to aj týždeň, dva.“
Roman najskôr tiež nevedel hrať na fujaru, ale mal záujem naučiť sa. Podarilo sa mu to, keď dostal od manželky darček v podobe osemhodinovej výučby hry na fujaru od manželky Kataríny u Vojtecha Littvu, umeleckého vedúceho a choreografa folklórneho súboru Liptov.
Takýmto spôsobom sa do záľuby M. Kováča zapájajú aj ďalší členovia rodiny. Roman a druhý syn Martin už dostali od otca fujary. Kováčovci majú aj dcéry Mirku a Martu a osem vnúčat.
„Aj pre vnúčatá vyrábam fujary, venujem im ich pri príležitosti prvého svätého prijímania, aby mali pamiatku,“ spomenul M. Kováč, ktorý vyrobil približne štyridsať fujár. Niektoré daroval, časť predal, a ďalších dvadsať má rozrobených.
Keď je prevŕtané drevo usušené, fujaru urobí za mesiac. „Záleží to od náročnosti ornamentu, niekedy je to aj dlhšie.“
Zriadil si folklórnu skrinku
Miroslav Kováč pred odchodom do dôchodku pracoval ako murár. Teraz rád chodí do prírody nielen vyberať drevo na fujary, ale aj na hríby. Baví ho aj rybárčenie. „V prírode naberám silu aj inšpiráciu.“
Chodieva však aj na folklórne festivaly, z ktorých si vždy prinesie suvenír. Odkladá si ich do takzvanej folklórnej skrinky. Má v nej opasok z Detvy, liptovský aj goralský klobúk, črpáky. Vedľa skrinky je kolovrátok, na stene veľká vyrezávaná varecha, kožená vybíjaná pastierska kapsa a ďalšie veci súvisiace s folklórom. Aj fujary, ktoré vyrobil.
„Musí to človeka baviť. Chcem, aby každá moja fujara bola ako originálny šperk. A rád by som sa naučil hrať viac pesničiek,“ dodal M. Kováč.
