Chlapi so svojou partiou chodia po celej strednej a južnej Európe a robia špeciálne letecké práce. Ťažia drevo, prepravujú na stavbách nadrozmerný náklad, stavajú lanovky, ale hasia aj požiare.
„Zavolajú nás všade tam, kde sa klasická ťažká technika nedostane. Teraz nás napríklad čaká aj demontáž starej lanovky na Skalnaté Pleso. Uvoľníme tak miesto pre novú, ktorú sme nedávno dokončili,“ vysvetlil viazač Jaro Dzilský.
Chlapi lietajú na vrtuľníku Mi 171 ruskej výroby. Sú to väčšinou bývalí vojenskí piloti, technici a mechanici pozbieraní zo všetkých kútov Slovenska. No majú medzi sebou aj mladú krv.
„Niektorí už dosluhujeme, už sme sa dosť nalietali, naše skúsenosti odovzdávame mladším, tí majú predsa len viac energie a postupne nás nahradia,“ povedal mechanik Dušan Grach.
Leží a celý deň rozkazuje
Počas práce sú vo vrtuľníku dvaja piloti a navigátor. Na zemi zabezpečujú obsluhu stroja technici, cisterna s palivom a viazači, ktorých úlohou je bremeno správne upevniť. Navigátor usmerňuje pohyb pilota, pretože ten pod seba nevidí.
„V podstate celý deň len leží v špeciálne upravenom okne, takej kukani, a rozkazuje,“ s úsmevom dodal D. Grach a vysvetlil, že druhý pilot sleduje prístroje, zmeny tepla, tlak vzduchu a v prípade potreby zareaguje.
Niekedy čakajú aj dva-tri dni
Najväčším nepriateľom vrtuľníka je počasie. Nepríjemný je nárazový vietor, hlavne pri presnej montáži. Chlad mašine neprekáža, výkon motora sa ešte zvyšuje, no keď je vzduch príliš teplý, už sa mu nechce a výkon stráca.
„Problém nám robí aj vysoká nadmorská výška. V redšom vzduchu už tiež mašina nevládze tak, ako by sme potrebovali. Špecifické sú aj hory, počasie sa dokáže veľmi rýchlo zmeniť. Prácu máme síce dopredu naplánovanú, ale niekedy pre nepriaznivé podmienky čakáme štyri aj päť dní, aby sme spravili jeden alebo dva lety, a tak nám vznikajú veľké prestoje,“ vysvetlil navigátor Slávo Garčala.
Partia stavala lanovky v Bulharsku, Rumunsku aj Poľsku. S úsmevom povedali, že pravidelne chodia v lete na niekoľko mesiacov dovolenkovať do Turecka.
„Hasíme tam požiare. Boli sme pri Izmire, neďaleko Bosporskej úžiny a naposledy na východe až pri sýrskych hraniciach. Bolo tam takmer tridsať vrtuľníkov a približne pätnásť malých lietadiel. Turci majú problémy s ohňom hlavne na východných hraniciach. Požiare tam zvyčajne úmyselne zakladajú Sýrčania alebo Kurdi. Jeden zahasíme a druhý sa hneď rozhorí,“ povedal navigátor.
Spotrebuje osemsto litrov paliva
Za prácou sa dopravujú zvyčajne vrtuľníkom, keďže mašina je aj ich pracovným nástrojom. „Vtedy štartujeme vždy z letiska, je to takzvaný plánovaný let. Musíme podať presný letový plán a pri niektorých medzištátnych letoch prechádzame aj colnou kontrolou. Letíme vo výške približne tristo metrov alebo sa riadime predpismi krajiny, ponad ktorú letíme,“ doplnil S. Garčala.
Bremenové lety nie sú pre tých, čo si ich objednajú, najlacnejšie. Stroj spotrebuje za hodinu približne osemsto litrov paliva a potrebuje pravidelnú údržbu, aby bola jeho prevádzka bezpečná. Na druhej strane práca s vrtuľníkom je veľmi rýchla, presná a neostáva po ňom takmer žiadny zásah v krajine.
Najvačšou stavbou bol funitel
„Keď sme pracovali v Rumunsku, neverili nám, že dokážeme postaviť základnú konštrukciu lanovky za jeden deň. Mysleli si, že tam budeme dva týždne. Nakoniec ostali prekvapení, že sme to tak rýchlo a presne stihli,“ povedal J. Dzilský.
Chlapi pracujú v európskej pobočke ruskej firmy a nedávno ich natáčal aj ruský televízny štáb. „Smiali sme sa, že prišli robiť špionáž, aby vedeli postaviť lyžiarske strediská pre olympiádu v Soči.“ Boli veľmi prekvapení, čo s takým veľkým vrtuľníkom dokážu robiť. „V Rusku ich využívajú hlavne na prepravu materiálu, špeciálne práce, ako osadiť stĺp lanovky presne na skrutky, v podstate vôbec nepoznajú,“ spomenul S. Garčala.
Zatiaľ najväčšou stavbou, na ktorej partia pracovala, bola špeciálna lanovka Funitel z Jasnej na Chopok. „Nebolo to jednoduché z hľadiska konštrukcie, počasia či nadmorskej výšky, ale opäť sme sa niečo nové naučili,“ dodal navigátor
Vzdušný vír odtrhne aj strechu
Veľmi špecifickým bremenom, ktoré v podvese vrtuľníka piloti niekedy prepravujú, sú bazény.
„Zvyčajne ich dopravujeme do obytnej zóny. Musíme ich spustiť na dlhších lanách, pretože vzdušný vír z rotora by mohol odtrhnúť aj celú strechu na dome. Presnosť sa ale s dlhším lanom znižuje. Problematické sú aj veľké reklamné pútače, niekoľko sme ich montovali v hlavnom meste a manipulácia s niektorými bola ozajstná fuška,“ poznamenal J. Dzilský.
Vrtuľník Mil Mi-171 je najmodernejšou verziou vrtuľníka Mi-8/17, ktorý zostrojili v polovici 90. rokov. Stroj vyrába Ulandský letecký závod neďaleko Bajkalského jazera. Vrtuľník Mi-171 má dva výkonné motory prispôsobené na prevádzku vo veľkých výškach alebo v prostredí s vysokou teplotou vzduchu. V zadnej časti má hydraulicky sklopnú nájazdovú rampu, ktorá umožňuje rýchlo i bezpečne nakladať alebo vykladať.
Prepraví maximálne štyri tony
Stroj má moderné prístrojové vybavenie, váži sedem a pol tony. Ten, na ktorom pracujú chlapi v Tatrách, vyrobili v roku 2006. Letí približne dvestokilometrovou rýchlosťou, viac v podstate ani nemôže, pretože špeciálne upravené okno pre navigátora by väčší nápor vzduchu nevydržalo.
Mil Mi-171 dokáže prepraviť maximálne štyri tony, výrobcovia preto hmotnosti prispôsobuje aj konštrukciu zariadení. Napríklad stĺpy na lanovku majú niekoľko častí, aby sa s nimi ľahšie manipulovalo.
„Väčšina dielov je ale aj tak prispôsobená pre montáž žeriavom, potom často doslova improvizujeme. S vrtuľníkom musíme pracovať rýchlo, inak sa nám niektorú časť zariadenia nepodarí prepraviť a zabezpečiť do desiatich či pätnástich minút. Pilot sa už potom ťažko sústredí a náklady za prácu môžu prudko stúpnuť,“ spresnil S. Garčala.
D. Grach si pamätá, keď mali vrtuľníky piestové motory, teraz sú vybavené modernými prúdovými. „Na skelete sa toho už veľa nezmenilo, vývojom prechádzajú hlavne navigačné zariadenia a technológie. V minulosti lietali piloti s mapou na kolenách a orientovali sa pomocou kompasu. Je niekoľko spôsobov orientácie, letové trasy sú ako cesty na zemi, takže piloti ich nástrahy poznajú,“ vysvetlil mechanik.
Práca ich ešte stále baví
Napriek tomu, že letecké práce sú nebezpečné, ani jeden z nich by ju nemenil. Viazača Jara baví hlavne rozmanitosť práce, každý deň je pre neho iný. Veľkou prednosťou je aj cestovanie. Vďaka tejto robote videli pekný kus sveta.
Mechanik Dušan začínal pri armáde koncom 60. rokov. Lanovky sa vtedy veľmi nestavali, vrtuľníkmi sa skôr ťažilo drevo a menšie sa používali v poľnohospodárstve na postreky. Pri leteckých motoroch strávil viac ako štyridsať rokov. Tento je posledný, rozhodol sa, že končí, no nechcú ho vraj pustiť.
Navigátor Slávo robí špeciálne letecké práce na vrtuľníku už dvadsaťdva rokov. Povedal, že ho to zatiaľ uživí aj napriek tomu, že takých špeciálnych zákaziek na Slovenku až tak veľa nie je. Preto ich firma často za prácou posiela aj do zahraničia.
