LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Každá európska krajina má vlastného hrdinu, ktorý pôsobil v zložitých časoch zvýšeného útlaku alebo nepokojov.
Slovensko nie je výnimkou, aj keď sa o našich zbojníkoch nedá povedať, že bojovali aj za vyššie ideály ako vlastný pohodlnejší život.
„Spoločnosti vtedy spôsobovali skôr škody, ale ľudová slovesnosť a ústne podanie im dali pozitívny obraz,“ povedal Peter Vítek, riaditeľ pobočky štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši.
„Prvý moment zbojníctva pramení v túžbe vylepšiť si sociálne pomery. Zbojníci chceli v prvom rade žiť inak, túžili po odpútaní sa od pôdy a závislosti na tom, či bude úroda alebo nie. Na druhej strane museli nájsť iný spôsob obživy,“ vysvetlil Vítek.
Chudobní valasi z lesných pohraničných oblastí
Zbojníctvo prekvitalo najmä v chudobných regiónoch, zbojníckymi chodníčkami sa uberali takmer vždy poddaní väčšinou z valašského prostredia.
Lúpili na miestach, kde bolo čo brať. Výborné príležitosti mali v blízkosti významných obchodných ciest a v hornatom lesnom teréne, ktorý im poskytoval úkryt. Dôležitá bola aj blízkosť hraníc, v prípade nebezpečenstva sa dočasne schovali do susedného kráľovstva.
Hniezda zbojníkov boli preto najmä v severnej časti stredného Slovenska. Popod Tatry viedla jediná obchodná cesta do Sedmohradska, bandy sa skrývali v hustých lesoch a v núdzi utekali do Poľska.
Matej Bell vo svojich Notíciach označil Kysuce za zbojnícky kraj. O obyvateľoch Vysokej nad Kysucou napísal, že si všetci privyrábajú zbojníčením. Práve z Kysúc sa regrutovalo najviac Jánošíkových pomocníkov.
Historická literatúra nebola prívetivá ani k Liptovu. Napríklad Daniel Speer kvetnato opísal stretnutie s družinou, ktorá ich prepadla pri výstupe na jeden z tatranských končiarov.
Liptákov opísal ako potenciálnych lúpežníkov: Böserische Vogel, teda zlí vtáci, od čoho sa s dávkou nadhľadu odvodzuje význam slova Lipták.
Pre surový ľud stavali školy
So zbojníctvom bojovala vtedajšia vrchnosť rôznymi nariadeniami a viac či menej účinnými zákonmi. Vnímali ho ako ťažký zločin, neraz sprevádzaný vraždami, ktorý trestali obesením, sťatím, napichnutím na kôl, veľmi často zavesením na hák za rebro. Jánošík teda nebol jediný zbojník, ktorý dostal tento trest.
Telá potom vystavovali na miestach, kde zbojníci lúpili vo viere, že ostatných od podobných činov odradia.
Jeden zo zákonov proti zbojníkom prikazoval vyrúbať popri lesných cestách všetky stromy a kríky vo vzdialenosti 90 metrov, aby nemali kde striehnuť na obete.
Cisár Jozef II. sa rozhodol so zbojníctvom bojovať inak. „V regiónoch, kde bolo veľa lupičov a zlodejov, podporoval výstavbu ľudových škôl. Chcel, aby sa surový ľud vzdelával a upustil od zlých praktík,“ povedal historik Ivan Mrva s tým, že zvyšovanie vzdelanosti problém neodstránilo.
V prípade, ak si stolica nevedela poradiť so zbojníkmi a tí okradli šľachtica alebo kupca, okradnutého musela odškodniť.
Jánošíkova družina prepadla pri Važci grófku von Schardonovú, stolica jej musela zaplatiť vysoké odškodné. Jánošík v Liptove okradol veľa šľachticov, čím vyčnieval z davu. Práve šľachtici si vyžiadali, aby ho súdili v Liptovskom Mikuláši.
Tatarka, Mlynarčík a možno aj Pacho
„Hoci v Liptove pôsobila Jánošíkova skupina, bolo tu aj veľa iných, významnejších, ktorí zbojníčili dlhšie. Posledný významný zbojník na území Liptova bol Tatarka z Poľska. Zabudlo sa aj na zbojníka Michala Mlynarčíka z Liptovského Ondreja. Zbíjal päťdesiat rokov po Jánošíkovi a bola to oveľa väčšia banda,“ spresnil Vítek.
Nedávno historici objavili ďalšieho zbojníka, ktorý vykrádal liptovské salaše a súdili ho v Hybiach.
„Povráva sa, že Peter Jaroš mal pri písaní legendárneho Pacha, hybského zbojníka na mysli konkrétnu osobu. Meno Pacho sa síce v žiadnych historických dokumentoch neuvádza, ale je možné, že študovaním starších dokumentov niečo objavíme,“ doplnil Vítek.
Ešte na začiatku 20. storočia zbíjal v malofatranských lesoch šútovský Jánošík, mäsiarsky tovariš Michal Juračka, ktorého zastrelili v roku 1935. Napriek tomu, že mal na rováši štyroch žandárov, u ľudí si získal popularitu.
Za posledného typického zbojníka na Slovensku považujú Pištu Skalu.
„Hoci pôsobil v roku 1942, nebol to žiaden partizán, ale obyčajný zlodej, ktorého naháňali žandári po Malých Karpatoch. Zaujímavé je, že ešte dnes sa v Rači, odkiaľ pochádzal, o ňom zachovala oslavná pieseň,“ vysvetlil Mrva.
Socializmus vytvoril revolucionára
Postavu Jánošíka a jeho družiny opriadli ľudia legendami, ale aj nepravdami. Nepreslávili ho štúrovci, Jánošíka poznali ľudia ešte za jeho života vďaka vtedajšej tlači. Štúrovci oprášili postavu z ľudovej slovesnosti a spravili z neho hrdinu.
„Najviac mu pomohlo obdobie socializmu, keď sa propagovala myšlienka triedneho boja. Jánošík sa hodil ako hrdina protifeudálneho útlaku, tak ho propagovali aj cez učebnice dejepisu a vrývali do myslí ľudí,“ opísal Vítek.
„Vznikla tak jedinečná, dovtedy nevídaná postava, v Jánošíkovi videli revolucionára. Neobdivovali ho pre to, čo robil, lebo to sa ospravedlniť nedá, ale pre pokus o zmenu feudálneho systému. Takáto predstava sa prieči úplne všetkému, čo sa o Jánošíkovi dovtedy povedalo vo vedeckých, ale aj ľudových kruhoch,“ povedal historik Ferdinand Uličný.
„Akékoľvek ľudomilstvo nás nesmie zvádzať k romantickým predstavám o zbojníkoch. Zbojníci boli zločincami a zbojstvá zločinmi,“ zdôraznil Uličný.
Nič nové ani v dnešnom svete
Zbojníctvo je nadčasový fenomén, ktorý vychádza z ľudskej túžby po pohodlnejšom živote. Najúspešnejšou zbraňou proti zbojníckym družinám boli zrada a špionáž.
„V 17. storočí sa začali používať spravodajské metódy. Panovníci nariadili infiltrovať bandy vlastnými ľuďmi, ktorí so zbojníkmi žili rok, dva. Mali zistiť, s kým spolupracovali, ako postupovali a kde sa ukrývali. Legenda o zradcovi Gajdošíkovi má preto racionálne pozadie,“ konštatoval Mrva.
Historici napríklad objavili listiny, dokazujúce, že zbojníci sa zaplietli aj so skorumpovanými úradmi a šľachtou. Netrestali ich, po zatknutí sa dostali rýchlo na slobodu a rozdelili si korisť.
„Dokonca sa s nimi dohodli, kde majú lúpiť a ako postupovať. Vidíme teda, že zbojníctvo funguje dodnes, len v iných podobách,“ uzavrel Mrva.
