Chovanove knihy sa nedajú zhltnúť za jeden večer, no o to dlhšie v človeku ostávajú. Cítiť z nich množstvo práce, bádania a premýšľania nad uložením slov tak, aby čitateľa trafili priamo do citlivého miesta.
Na scénu vstúpil detskými knihami, ktoré sa dočkali aj českého prekladu a spracovania v Braillovom písme. Neskôr vydal tri knihy povestí, námety čerpal hlavne z liptovských dedín.
Chovanovi sa podarilo úspešne načrieť aj do iného žánra, romány Pribina, Dedičstvo Atlantídy a Základný hriech boli v posledných troch rokoch najlepšími knihami Liptova. Neúnavne pracuje ďalej, v súčasnosti ho zamestnáva Mária Magdaléna.
Píšete pre deti, mládež aj dospelých. Na konte máte knihy povestí, poéziu ale aj historické romány. Môžeme vás nazvať univerzálnym autorom?
- Pravdaže, veď ani lásku neprejavujeme len jedným spôsobom. Prihováram sa celému čitateľskému spektru témou a žánrom, ktorý mi poradí cit.
Prečo ste sa v prvotinách zamerali na detského čitateľa? Je na „spisovateľský rozbeh“ jednoduchší?
- Jednak som mal vtedy malé dcéry, a potom - rozprávka sa dotkne každého srdca, ktoré neutonulo v dospelosti a nezabudlo na vlastné detstvo. Čo sa týka rozbehu, bral by som to skôr opačne, lebo písať pre deti je to najťažšie.
Dospelí zabúdajú, ako rozmýšľajú a vnímajú deti. Bolo náročné preladiť sa na vlnu detskej mysle?
- Nikdy som neprestal byť chlapcom, preto občas pustím slzu, keď ma niečo rozcitlivie. Musím sa k tomu priznať aj napriek starému indiánskemu prísloviu, ktoré tvrdí, že muži neplačú, ale sa len zarmútia. Vždy, keď sa mi podarí v príbehu dostať do rezonancie s detským čitateľom, som šťastný.
Písaným slovom sa snažíte čitateľa prirodzene a podvedome vychovávať bez ohľadu na to, koľko má rokov. Dá sa to? Dnes ľudia ťažko prijímajú rady...
- Práve preto neradím, ale len rozprávam, lebo nalievať sa dá len do hlavy, ale nie do srdca. Ak čitateľ nájde súzvuk s niektorým momentom v knihe, môže mu to pomôcť.
Vo vašich knihách majú navrch tradičné hodnoty, dobro a cit je to, čo pretrváva. Takýmto smerovaním ste sa odlíšili od prevládajúceho štýlu v dnešnej literatúre. Zaradili ste sa k menšine, nezapredali sa. Zažívate chvíle, v ktorých toto rozhodnutie ľutujete?
- Pre spisovateľa by bolo najlepšie, keby mal úspech umelecký aj komerčný. Ale nedá sa verne slúžiť dvom pánom. Preto kladiem otázku, ktorý úspech je cennejší. Pominuteľný pozemský alebo nepominuteľný duchovný?
Dá sa náročná práca autora skĺbiť s povolaním profesora a úlohou otca?
- Človek znesie veľa, ak má dosť guráže. Avšak úprimná prosba a ešte úprimnejšia vďaka je podmienkou prijatia pomoci. Takže s Božou pomocou sa to dá.
Ktorá z kníh vám dala najviac zabrať?
- Tie najťažšie témy sa najlepšie píšu, lebo sú výzvou, ktorá vzrušuje každého muža. Neviem povedať, pri ktorej knihe som sa najviac zapotil. Ak ma téma zaujme, jednoducho si sadnem a píšem.
Autormi väčšiny ilustrácií sú študenti z vašej školy. Podľa čoho ich vyberáte?
- Rozhoduje dobré chcenie a kvalita, ktorá v ich prípade rastie, pretože sú mladí a v rozlete. S Marekom Rakučákom, ktorý je dnes už skutočný profesionál, spolupracujem stále. Veľmi úspešne mi ilustruje už tretiu knihu.
K životnému jubileu ste si dali darček. Rozsiahly historický román Mária Magdaléna. Prečo sa venujete tejto zložitej a kontroverznej biblickej postave?
- Mária Magdaléna bola jednoduchá, no mala zložitý život, ktorý odštartovalo sklamanie. Avšak práve to jej umožnilo nájsť správnu cestu a skutočne slúžiť Svetlu, čím poskytla dobrý príklad pre všetkých, ktorí sa chcú zachrániť. To je hlavný dôvod, prečo o nej píšem.
Kedy kniha vyjde?
- Teraz píšem desiatu kapitolu z dvanástich. Potom ma čakajú korektúry a zháňanie zdrojov na tlač. Tiež treba nechať čas ilustrátorovi. Ak by vyšla v prvej polovici budúceho roka, bol by som rád. Ak vyjde v druhej, nebudem sklamaný.
Milan Chovan sa narodil v 24. novembra v dolnoliptovskej Hubovej. Blízkosť hôr mu umožnila spoznávať prírodu, objavovať jej tajné zákutia a obdivovať krásy, no taktiež sa v ňom začal prebúdzať vrelý cit k rodisku a slovenskej domovine. Na detstvo M. Chovan spomína rád. V pamäti mu utkveli lapajstvá, ktoré stváral s kamarátmi, ale aj celkom bežné udalosti rozvíjajúce rámec chápania detskej mysle. Dodnes si ich v sebe stráži, vďaka čomu dokáže osloviť detského čitateľa.
Vyštudoval vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, potom odišiel na vojenčinu do ďalekého Chebu. Pracoval v Hornom Hričove a na vodnom diele Gabčíkovo. Kočovný život ho ale prestal baviť, preto sa vrátil domov. Ako nový zdroj obživy si vybral školstvo. Spomenul si na svoje detské plány stať sa učiteľom. Pobehal liptovské školy a voľné miesto sa preňho našlo na vtedajšej Strednej priemyselnej škole textilnej v Ružomberku, dnes Škole úžitkového výtvarníctva. Dodnes vyučuje informatiku v Ružomberku, kde žije. Hneď po prvom odučenom roku sa oženil. Má dve dcéry a syna.
Publikuje od roku 2003 a v roku 2010 sa stal členom Spolku slovenských spisovateľov, kde zastáva funkciu člena výboru Žilinskej odbočky. V tom istom roku sa spolu s priateľmi literátmi spolupodieľal na založení stavovského Literárneho klubu ružomberských spisovateľov. Literárna činnosť ho pohltila natoľko, že ňou nahradil všetky dovtedajšie záujmy a aktivity. Na milovanú hudbu, hory a prírodu však nezanevrel.
„Svet je rýchly a život stresujúci. Minulosť v nás zanechala stopy a budúcnosti sa obávame, čo je zbytočné, lebo zajtrajšok sa postará o seba aj bez nášho trápenia. Vo svojej moci máme teda len prítomnosť, ktorou dokážeme ovplyvniť svoj osud. Ona je totiž zápasiskom našich konkrétnych správnych i nesprávnych skutkov, ku ktorým patria tiež slová, myšlienky a city.“ Ako vidno, Chovan chce žiť prítomnosťou, aj keď, ako sám priznáva, sa mu to nie vždy darí.
