Oslovili sme šéfa šatne ružomberských futbalistov Tomáša Ďubeka a položili mu niekoľko otázok.
Tri prehry v závere chlapcov určite aj zaboleli.
- Áno, záver mohol byť iný. Lenže treba sa tiež pozrieť, s akými kvalitnými súpermi sme hrali. Napriek tomu zatiaľ plníme cieľ, ktorý bol klubom definovaný pred začiatkom sezóny.
Nevydarený jesenný finiš určite mal svoje príčiny. Skúste ich pomenovať.
- Napríklad s Trenčínom, nevyužili sme nie prvú veľkú šancu na otvorenie skóre a za pätnásť sekúnd bolo 0:1.
Hostia nemali takmer nič a dva razy skórovali. Podobne to bolo predtým so Senicou, opäť sa nám ponúkla obrovská príležitosť streliť vedúci gól, ale chýbalo aj šťastie. To sú momenty, ktoré napokon rozhodovali.
V Senici minimálne jeden z dvoch z inkasovaných gólov išiel na triko mladého brankára Lešňovského. V stretnutí s Trenčínom sa zase pri úvodnom góle fatálnemu „kiksu“ nevyhol Penksa. Čiže možno povedať, že mužstvu ušli body aj za dištanc Nikoliča?
- S takouto interpretáciou nemôžem súhlasiť. Všetci sme vedeli, že Miki dostal trest na štyri zápasy a nič iné nezostávalo, len sa s týmto faktom vyrovnať.
Som presvedčený, že Lešňovský a Penksa vydali zo seba sto percent, žiaľ, ani v jednom zápase, čo nastúpili, sa nám nepodarilo zabodovať. Nikolič je naša brankárska jednotka, takže strata to bola.
Na obhajobu týchto - dá sa povedať - náhradníkov, slúži absencia zápasovej praxe. Ale predsa, čo ste im ako kapitán povedali v šatni?
- Hodnotiť výkony hráčov je výsostne v kompetencii trénerov. Navyše, takéto veci sa stanú aj iným gólmanom. Chybám sa nevyhýbajú ani hráči v poli. Keď útočník nedá gól, takisto sa nezlomí nad ním palica.
V tabuľke, ktorá odzrkadľuje úspešnosť na súperových ihriskách, je Ružomberok druhý so ziskom 17 bodov, no v domácej bilancii až deviaty so 14 bodmi. Tu ho preskočili aj Košice, Banská Bystrica či Trnava. V čom to je, že vo vašom prípade neplatilo – môj dom, môj hrad?
- Priznám sa, aj pre mňa je to záhada. Veď v predchádzajúcej sezóne to bolo práve naopak, darilo sa nám na vlastnom ihrisku, ale ťažšie pribúdali body zvonku. Asi máme typy hráčov, ktorým viac sedia brejkové situácie. U súperov hráme zo zabezpečenej obrany, vieme podržať loptu i prejsť do rýchleho protiútoku. V domácom prostredí treba oveľa viac tvoriť. Netvrdím, že to nevieme, ale akosi nám to nevychádzalo.
Lenže keď mužstvom, ktoré má najvyššie ambície, „pustí“ na svojej tráve šestnásť bodov, tak to je obrovský luxus.
- S tým súhlasím. Strašne veľa bodov nám takto ušlo. To by sa nemalo stávať.
Ružomberok má vo svojom strede dvoch excelentných zakončovateľov – Lačného a Tawambu, ale i tridsaťjeden inkasovaných gólov. Viac dostali iba mužstvá na konci tabuľky Nitra a Dunajská Streda. Bola obrana až taká deravá?
- Myslím si, že za to môže aj náš ofenzívny štýl hry. To riziko tam potom vždy je. Samozrejme, každý inkasovaný gól mrzí a aj v tomto smere sa z jesene treba poučiť.
Pred sezónou miesta v šatni zaujali viaceré nové akvizície. Nenarušilo to trochu aj celkovú atmosféru v kolektíve?
- Čo som v Ružomberku, s príchodom nových hráčov nebol nikdy problém. Hráčske pohyby k futbalu neodmysliteľne patria. Prišli hráči, ktorí sa hneď dostali do základnej zostavy. Zapadli do mančaftu a bolo to vidieť aj na ihrisku.
Pred záverečným zápasom s Trenčínom veľký otáznik visel nad tým, či nastúpite, či vás na ihrisko pustia natrhnuté vlákenká zadného stehenného svalu na ľavej nohe. Už je to v poriadku?
- Od zápasu so Slovanom som vôbec netrénoval, akurát som krútil na stacionárnom bicykli. Po dvoch týždňoch som absolvoval iba predzápasový tréning. Sval vydržal a teraz je čas si ho dať úplne do poriadku.
Uplynulý štvrtok ste sa ro-zišli a až 8. januára 2014 sa opäť stretnete. Budete mesiac iba oddychovať?
- Asi dva týždne si poriadne odfúknem, úplne šport vypustím. No potom určite to nebude bez nejakého futbalu, či hokeja. Aj kamaráti ma stiahnú športovať.
