LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Väčšinu života prežil na Spiši, kde má dve pamätné tabule a je po ňom pomenovaná ulica aj cirkevné gymnázium. V Liptove, kde sa narodil, však o ňom vieme málo.
Štefan Mišík bol katolícky kňaz, etnograf, zberateľ aj historik, na sklonku života aj kapitulárny vikár Spišskej diecézy.
Narodil sa 1. decembra 1843 v Ondrašovej (v súčasnosti mestská časť Liptovského Mikuláša). Jeho otec Matej bol správcom na majetku šľachtickej rodiny Pongrácovcov, od neho získal slovenské národné povedomie.
Bol v nemilosti maďarskej cirkevnej vrchnosti
Po ukončení ľudovej školy v rodnej obci študoval na gymnáziu v Levoči, potom na Spiši teológiu a filozofiu. V období národnostného útlaku a silnej maďarizácie obhajoval práva Slovákov, preto bol v nemilosti maďarskej cirkevnej vrchnosti.
Po vysvätení za kňaza v roku 1868 pôsobil v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči, bol kaplánom v Ružomberku, ale po nepravdivých obvineniach ho preložili do Námestova na Oravu a potom na Spiš do Veľkého Hnilca (Nagyhnilec).
„Zlovestný paholok maďarskej vlády, biskup Čáska ma poslal sem do Hnilca s tým zjavným úmyslom, aby som tu zhnil duševne i hmotne,“ napísal Štefan Mišík svojmu priateľovi A. Halašovi.
Prispieval do viacerých novín
V Hnilci trpel hmotným nedostatkom a navyše sa staral aj o svojich rodičov, ktorých si zobral k sebe na faru. Farníci ho spočiatku neprijali prívetivo, v kostole sa správali neslušne, smiali sa, búchali, a pred jeho kázňami dávali prednosť pálenke. Preto raz Mišík prerušil sviatosť a z kostola odišiel.
Alkoholizmus bol aj dôsledkom toho, že bola bieda a ľudia nemali čo do úst vložiť, preto sa mnohí vysťahovali za prácou do Ameriky. Z hromadného vysťahovalectva vinil Mišík maďarskú vládu a jej politiku, ktorá chcela nielen odnárodniť Slovákov, ale aj udržať ich v hospodárskej a sociálnej porobe.
Mišík sa snažil v Slovákoch na Spiši vzbudiť národné povedomie a zvýšiť ich vzdelanostnosť. Medzi farníkmi rozširoval slovenské noviny, časopisy a knihy. Poukazoval, že maďarskí a nemeckí obyvatelia na Spiši mali viaceré časopisy, Slováci ani jeden. Chcel, aby v ňom boli nielen články o slávnych ľuďoch, vynálezcoch, histórii a cudzích krajoch, ale aj dobré rady o chove dobytka, včelárstve, ovocinárstve, remeselníctve či lekárstve. Sám prispieval do viacerých novín a časopisov, napríklad Národných novín, Slovenských pohľadov, Literárnych listov a iných.
Kritizoval politiku uhorských vládnych kruhov, pritom neútočil na maďarský národ, ale upozorňoval, že Slováci sú si s Maďarmi rovní a preto považoval za hriech „degradovať takýto ľud na stupeň bezprácnych otrokov,“ vyháňať ich jazyk zo škôl, úradov a spoločenského života a natískať mu cudzí.
Vzácnu zbierku venoval knižnici
Po založení Matice slovenskej (MS) v roku 1863 bol jej aktívnym členom. Slováci sa však netešili dlho. Maďarizačný útlak zosilnel, zatvorili tri slovenské gymnáziá, Maticu slovenskú v roku 1875 zrušili a jej majetok bol „zhabaný bez súdneho výroku s neslýchanou surovou urážkou vlastníckeho práva“. Mišík sa neskôr usiloval zistiť hodnotu tohto majetku, aby ho mohol od „uhorskej vlády reklamovať.“
Po zrušení MS nemali slovenskí národovci miesto, kde by sa stretávali na poradách a kultúrnych podujatiach, a tak vznikla myšlienka postaviť Národný dom, ktorú podporoval aj Š. Mišík. Národný dom slávnostne otvorili 12. 8. 1890. Stal sa sídlom divadla, múzea, knižnice, kasína - reprezentačným stánkom slovenského kultúrneho a národného života. Mišík prispel do knižnice svojou bohatou zbierkou - takmer 400 spismi v slovenčine, nemčine i maďarčine, vzácnou zbierkou rukopisov slovenských katolíckych kazateľov z 18. aj 19. storočia aj rukopisom katolíckeho česko-slovenského spevníka z rokov 1790 – 1813.
Zbieral ľudové piesne aj povesti
Mišík bol aj spoluzakladateľom slovenského vedeckého spolku, ktorý vznikol v roku 1893 v Martine s názvom Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS). Jej prvým predsedom bol Andrej Kmeť a po jeho smrti v roku 1908 zvolili za predsedu Š. Mišíka. Ten sa zo všetkých síl usiloval splniť si sen, ktorým bolo založenie múzea mapujúceho život Slovákov, ich históriu, zvyky a tradície. Vyzýval ľudí, aby prispeli do zbierok, sám zozbieral a spracoval takmer 400 ľudových piesní zo Spiša spolu s nárečovým slovníkom a vysvetlivkami, zbieral aj povesti, rozprávky, porekadlá, knihy, rukopisy, letáky. Jeho zásluhou získalo slovenské múzeum najväčšiu časť ľudových malieb, výšiviek, nádob so slovenskou ornamentalikou a iných predmetov slovenskej domácnosti.
Mišík sa venoval aj skúmaniu histórie Spiša, historické práce uverejňoval aj v Časopise MSS, Slovenských pohľadoch a Národných novinách. Usiloval sa dokázať, že špišské mestá sa vyvinuli zo slovenských osád.
Kapitulárnym vikárom bol stodva dní
Po 1. svetovej vojne, rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československej republiky ho v apríli 1919 zvolili za spišského kapitulárneho vikára – prvého pre túto diecézu po vymanení sa Slovenska z Uhorska. Vo funkcii bol však iba 102 dní, lebo 27. júla 1919 vo veku 76 rokov zomrel. Pochovali ho na cintoríne v Spišskej Kapitule.
Päť rokov po jeho smrti mu vo Veľkom Hnilci odhalili dve pamätné tabule. Prvú na budove rímskokatolíckej fary, kde pôsobil viac ako polstoročie a druhú nad veľkým Hnilcom na Belavej skale, kde rád „hovieval.“
Hlavné príhovory pri odhaľovaní prvej tabule predniesli biskup Ján Vojtaššák, ktorý predtým pôsobil ako riaditeľ Mišíkovej kancelárie na spišskom vikariáte a tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry.
Zaujímavé je, že na oboch tabuliach uviedli nesprávny rok Mišíkovho narodenia (1844). Túto chybu opravili až v roku 1993.
