DEMANOVSKÁ DOLINA. Jaskyniari si vtedy azda na čas vyčerpali dávku šťastia pri odhaľovaní podzemia.
Ďalší rovnako významný objav sa im podaril až o viac ako polstoročie neskôr, za dlhé čakanie sa im odmenila Štefanová jaskyňa. Dĺžkou zameraných priestorov nedávno predbehla Jaskyňu Mieru a stala sa najdlhšou v Demänovskej doline.
Jej priestory dosahujú 14 703 metrov. V jaskyni je dôležitý každý meter, pretože miery majú celkom inú hodnotu ako na povrchu. Za pribúdajúcimi metrami sa ukývajú námaha, vytrvalosť a túžba po poznaní.
Stačilo dúfať a preplávať chladnou vodou
Chodby, dómy, siene Štefanovej jaskyne sa kľukatia pod Stodôlkou, vedú popod rieku Demänovku a asfaltovú cestu do lyžiarskeho strediska. Objavili ju v roku 1953, vtedy zamerali jaskyniari prvých 205 metrov.
„Demänovka tečie po povrchu, ale hladina spodných vôd je nižšie, v tých miestach približne 30 metrov. Vytvára sa tu potenciál vzdušných priestorov. V čase objavenia bolo nepredstaviteľné, že jaskyňa môže viesť popod rieku a dno doliny,“ povedal Paľo Herich z Jaskyniarskeho klubu Demänovská dolina, ktorý v Štefanovej jaskyniarsky vyrástol.
Pracuje v nej najmä s Ľubošom Holíkom, Martinom Rybanským, Lukášom Vlčekom a partiou chlapov z Jaskyniarskeho klubu Demänovská dolina. Niekedy prídu priložiť ruku k dielu aj jaskyniari z rôznych slovenských klubov, ale aj Česka a Poľska.
Starí jaskyniari sa na začiatku dostali do priestorov s potôčikom, ktorého voda odtekala nevedno kam. Neverili, že jaskynné chodby môžu prechádzať popod aktívny tok Demänovky, tak o ňu akosi stratili záujem. Vchod sa zavalil a Štefanová zaspala na takmer štyridsať rokov.
Chlapi z Demänovskej doliny v roku 1991 potôčik, ktorý vytváral jazierko, prekonali. Tvrdohlavosť sa vyplatila. Oproti toku sa pred nimi začala vynárať jaskyňa, ktorá sa odhaľuje dodnes.
Svetlo z lámp sa strácalo v tme
Dôležitý objav v Štefanovej sa jaskyniarom podaril v roku 2007.
„Z asi pätnásťcentimetrového priestoru pod stropom sme v jednej chodbe zacítili prievan. Pre jaskyniara je to jeden zo znakov, že treba pokračovať. Dno tvorila ťažká kamenná platňa, s ktorou sme museli pohnúť. Pomohli sme si malým zdvihákom. Priestor sa otvoril a s nadšením sme zbehli dole,“ opísal zážitky Herich.
V jaskyni bolo vtedy osem chlapov, prekopaním objavili nových 50 metrov. Nádejali sa na viac a pokračovali v kopaní. Odstránili ďalšie nánosy a vstúpili do tmy.
„Na hlave som mal iba maličké svetielko a videl možno tri metre pred seba. Lúč dopadal len trošku na strop, ale vôbec nie na steny. Boli to obrovské priestory, v ktorých sa človek nezmôže na slovo.“
Našli tu hlavné riečisko ponorov zadnej vody a priestor pomenovali príznačne, Dóm titanov. Jeho objavenie sa významom vyrovná objaveniu Jaskyne mieru v roku 1952.
V útrobách Štefanovej sa ukrýva ďalšie čarovné miesto, jazero Jaskyniarsky sen, ktoré radia medzi najunikátnejšie jazerá v demänovských jaskyniach. Má priemer pätnásť metrov a hĺbku päť metrov.
„Je to najkrajšie miesto, aké som v jaskyni videl. Keď si jaskyniar predstavuje, čo by chcel nájsť za prekopanou chodbou, vyzeralo by to určite takto. Jazero je plné oranžových kryštálov, zo stropu sa zbiehajú bohaté sintrové náteky, teda záclony, jaskynná výzdoba je naozaj všade,“ priblížil mladý jaskyniar.
Štefanovú vytvorili menšie riečky
Jaskyne v Demänovskej doline sú uložené, pravdepodobne ako obrátená delta riek, začínajúca Štefanovou pod Stodôlkou. Rieky tečú aj v podzemí, po niekoľkých metroch sa zbehnú do jedného toku a vytvárajú chodbu. Čím ďalej, tým sú priestory väčšie a priamejšie. Jaskyňa Mieru má obrovské rozmery, pretože ju vytvoril prevažne jeden veľký podzemný tok.
Na základe teórie obrátenej delty jaskyniari predpokladajú, že ďalšie jaskynné priestory môžu byť v masíve Krčahova. Štefanovú teda formovali menšie rieky, preto je náročná a má veľa úzkych chodieb, ktorými sa treba plaziť.
Jaskyniarom trvá aj štyri hodiny, kým sa aj s vybavením dostanú do najodľahlejších častí. Chodia preto na viacdňové výpravy. Prvý deň sa dá zvládnuť v pohode, veď človek má na sebe pomerne suchú kombinézu. Ráno musí vyliezť z teplého spacáku a dať na seba oblečenie, ktoré ak nie je mokré, je prinajmenšom vlhké, pretože v jaskyni nemá šancu usušiť sa.
„Jaskyňa človeka zo svojich útrob trocha vyháňa. Po troch dňoch sa každý, bez ohľadu na jaskyniarske nadšenie, teší na svetlo,“ priznal Herich.
Musia si z oboch strán podať ruky
Jaskyniari pracujú aj na napojení Štefanovej s Chrámom Slobody, ktorá je súčasťou viac ako 37 kilometrového Demänovského jaskynného systému. Znamenalo by to, že najdlhšie slovenské jaskyne by prekročili hranicu päťdesiatich kilometrov.
V roku 2009 urobili stopovaciu skúšku. Do podzemného toku v Jazernom dóme v Štefanovej naliali morské baktérie, ktoré sa po dvoch hodinách objavili vo vzorkách vody v Pekelnom dóme Chrámu Slobody.
Pokus teda dokázal, že jaskyne spája vodná cesta. „Podľa pravidiel sa môžu oficiálne pripojiť len vtedy, ak si jaskyniari z oboch strán podajú ruky. Cesta vodou by bola najjednoduchšia, táto konkrétna trasa je ale veľmi riskantná a náročná,“ vysvetlil jaskyniar.
Pokus so zapáchajúcou handrou
Do úvahy prichádzali ešte dve možné suché napojenia Štefanovej s Pustou jaskyňou, tiež súčasťou demänovského systému.
„Jeden prechod sme už vzdali, je doslova zabitý veľkými žuliakmi. Druhý sa javí zatiaľ nádejne, no aj tak sú jaskyne od seba vzdialené 115 metrov, čo v podzemí znamená veľmi veľa." V Pieskovom dóme našli chodbu s výborným prievanom. Nevedia ale naisto, či vedie do Štefanovky.
„Plánujeme to zistiť farbiacou skúškou vzduchu. Na jednu stranu zavesíme tkaninu vymáčanú v merkaptáne. Na opačnej strane, kde dúfame v napojenie, sa budeme snažiť zachytiť zápach.
Ak ho zacítime, dodá nám to elán, že sa dá dostať z jednej jaskyne do druhej suchou nohou,“ opísal.
Nevyhnutnou výbavou do jaskyne je viera
Ďalšie predlžovanie Štefanovej komplikuje vzdialenosť od vchodu, napriek tomu stále nekončí. Objavujú ju samotným zameriavaním. Prvý, kto ťahá meračské pomôcky aj prvý zanecháva stopy v zemi.
Demänovskej doline chýba nová mapa podzemných labyrintov. Naposledy vyšla celková mapa v roku 1957, odvety sa jaskyne zaznamenávali po častiach. Pavel Herich priestory zameriava a pomocou počítačového programu údaje spracováva už piaty rok. Výsledkom bude kompletná mapa demänovských jaskýň vrátane nových objavov.
„Keď človek vojde do priestoru, je to prvý raz v histórii existencie toho miesta, keď sa vôbec fotón svetla dotkne jeho stien. Jaskyňa sa tvorí po tme, svetlo tam prinesie človek,“ zamyslel sa Herich.
Jaskyniar musí podľa jeho slov veľa dúfať. Pri porovnaní s niektorými krasovými oblasťami vo svete to v Demänovskej doline nie je až také náročné, no treba si to oddrieť. Jaskyňa nedá nič zadarmo.
