RUŽOMBEROK. V Hankinej rodine Littvovcov v rodných Liptovských Sliačoch sa traduje, že malá Hanka nevedela poriadne rozprávať, za to spievala o dušu.
„V dome sme mali vyrezávanú starodávnu truhlicu s krojmi. Aj som sa raz v nej nechtiac ocitla, mladší brat Václavko celý preľaknutý zháňal pomoc, lebo vrchnák nevedel nadvihnúť. Mne sa s odstupom času vidí, že som vtedy nasiakla do seba tú krásu folklóru, akoby z truhlice unikali piesne," pripomenula zážitok Hanka Hulejová.
Otecko nemal rád zachmúrené tváre
„U nás doma sa spievalo často, pretože môj otecko, chýrny heligonkár, bubeník, nemal rád zachmúrené tváre. Jemu vždy záležalo, aby u nás vládla pohoda, veselosť. Moje staršie sestry Milka a Ilonka spievali v robotníckom spevokole v SCP v závode SOLO v Ružomberku. V tom čase som spievala už i ja údajne ako dievka veliká,“ zaspomínala s humorom.
„Takú maličkú ma nosili do poľa, po dedine moje staršie sestry na chrbte v chavažrinke, noši, ktorá bola vtedy neodmysliteľnou výbavou každej ženy,“ dodala.
Uznávaná interpretka ľudových piesní
Hulejovej detstvo predurčilo jej cestu za obecenstvom. Ona si myslí, že okrem talentu by malo dieťa vyrastať v prostredí, ktoré je prajné i pre folklór. Neuznáva detské spevácke súťaže, lebo ak dieťa súťaž nevyhrá, je preto ozaj neúspešné?
H. Hulejová je presvedčená, že napriek povrchnosti, škrobenosti a zdanlivo zrúteným morálnym hodnotám práve folklór môže pomôcť pri obnove národnej hrdosti, na ktorú Slováci nesmú zanevrieť.
Pre tých, ktorí pozabudli, že v Ružomberku žije jedna z uznávaných interpretiek slovenských ľudových piesní, treba pripomenúť, že H. Hulejová účinkovala vo filmoch Piesne domova, Krutá ľúbosť - sivé oči, Narodil sa Kristus Pán.
Nakrútila niekoľko televíznych klipov, nahrala zvukové hudobné nosiče, medzi ktorými patria k najpopulárnejším pesničky Marmuriena naša, Čo robíš, Hanička, Hanka, Červené jabĺčko, Komu to, Hanička, to perečko viješ?, Šťastie, zdravie, pokoj svätý, vinšujeme vám.
Herec a moderátor Juraj Sarvaš je presvedčený, že Hulejovej spev je ozdobený vtáčími trilkami.
Vybrala si muža, ktorého zaujal spev
„V ostatných rokoch, tak som si myslela, už nebudem prijímať žiadne pozvania na vystúpenia,“ pripomenula.
Diváci po celom Slovensku však stále oceňujú jej spevácky prejav, ktorý je originálny, podmanivý a nenapodobiteľný.
Spieva teda i naďalej v programe súboru Radosť spod Salatína aj so sprievodnou hrou na fujare i na tónovaných zvonoch jej manžela Miloslava Huleja.
Donedávna patril k uznávaným kapacitám očných lekárov na Slovensku. Vlastne zdravotníctvo ich dalo dohromady.
Speváčka, absolventka stred nej zdravotnej školy, sa podnes rada kasá, tvrdiac, že práve pri nej sa, ako vraví s úsmevom, pán doktor naučil milovať folklór. „Ja som si ho vybrala za muža tak trochu i cez spev, ktorý ho zaujal.“
Spomína na detstvo v Sliačoch aj Vlkolínec
„Žijem síce v Ružomberku, ale môj duch je stále v Sliačoch a Sliače sú vo mne. Keď mi je ťažko, spomínam na svoj domov, na detstvo,“ tvrdí H. Hulejová.
Podľa nej je veľkým šťastím, že v dolnom Liptove je okrem rodnej obce aj čarovný Vlkolínec, v ktorom veľakrát účinkovala naživo, ale aj nakrúcala, dokonca s Karlom Gottom.
Do roku 1989 zneli piesne Hanky Hulejovej v rozhlase a televízii veľmi často. V tom čase intenzívne spolupracovala s takými autormi ľudových piesní, akým bol Svetozár Stračina, Pavol Tonkovič, Štefan a Ondrej Molota a ďalší, ktorí objavili v Hulejovej interpretácii ľudových piesní autenticitu ako dávne posolstvo hudobnej kultúry predkov.
Spev akoby omladzoval, pretože speváčka bez štipky falošnej zdvorilosti vôbec nepripomína starkú, babičku, starú mamu. Práve naopak.
Rozpráva o veciach presne s takým zanietením ako pred tridsiatimi rokmi. O svojom vrúcnom vzťahu k Slovensku, svojim blízkym, svojej práci.
Tak ako vtedy aj teraz presviedča svojimi piesňami, ktoré skutočne nič nestratili na svojej príťažlivosti. Hlas jej znie ako keby mala osemnásť rokov. O tom sa môže ktokoľvek presvedčiť.
Vnučky jej dušu napĺňajú šťastím
Najväčšiu úľavu z boľavého smútku, ktorý prišiel nečakane po tragickej smrti jedinej dcéry Noriky, našla vo svojich vnučkách Simonke a Natálke, dcérach syna Miroslava.
„Ony napĺňajú moju dušu pocitom šťastia, ony mi dali po tragickom roku 1995 silu znova žiť.“
Ale pokým sa zviechala, trvalo to celých pätnásť rokov. H. Hulejová sa odmlčala, akoby nenabrala odvahu počuť svoj hlas, svoj spev, aby sa nadýchla, aby jej hlas znovu zaznel v plnej sile, aby začala opäť spievať.
„Čas vraj zahojí všetko, ale nie je to pravda. Bolesť ma neopustí už do konca života.“
Dcére Norike napísala veľa dojímavých básní
Hulejovej verná priateľka Darina Laščiaková jej poradila, aby osobné trápenia dala na papier.
Norike venovala množstvo krásnych, dojímavých básní, ktoré uľavili jej duši. Jedna z nich: „Keď sa dieťa z detstva poberá, prideľ mu, Bože, strážneho anjela. Aby nezabudlo na Teba, Pane, na rodný dom a rodné stráne.“
Jaro Stráňavský, jeden z prvých, ktorý po dlhých rokoch mlčania nahral s H. Hulejovou prvé pesničky, tvrdí: „Skutočne, akoby sa jej zastavil čas. Dnes je 27. apríla 2010. Tvoja milovaná dcérka Norika sa isto v nebíčku teší, že po mnohých rokoch ticha s nimi opäť spievaš. Raz sa tam hore všetci stretneme. Veru, už aj v tej našej hore rúbu. Svetozár, Ivan, Miro, Jožko. Raz sa tam stretneme a taký orchester spravíme, že nás až na Zemi počuť bude.“
Životné osudy prinášajú aj krásne chvíle a radosti. Hulejovej vnučky si našli cestu k ľudovej pesničke a na to je hrdá. So Simonkou nahrala nejednu spoločnú pieseň, s ktorou vystupovala na živých koncertoch a mnohým neunikla podobnosť farby ich hlasov.
