LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Najviac jej dali, ako Ester Martinčeková-Šimerová hovorievala, roky štúdií modernej kompozície a teórie moderného umenia u geniálnej ženy so zázračnou výkonnosťou, Alexandry Exterovej, v rokoch od 1930 až 1932.
V rozhovore s Jankom Alexym, ktorý sa objavil v apríli 1934 na stránkach Smrekovho Elánu, povedala: „Práve dokončievam dve krajinky z okolia Rajca. Nechcem byť tu, doma, cudzorodým kvetom. To, čo som si zo sveta priniesla, chcem priviesť k rozkvetu na domácej pôde.“
Návrat na Slovensko
Po návrate na Slovensko sa Ester Šimerová prihlásila k avantgardnému umeniu. Spolu s Ľudovítom Fullom a Mikulášom Galandom vystavovala v Prahe už roku 1931.
Vo februári 1937 prezentovala svoje dielo v rodnej Bratislave. Narodila sa tam 23. januára 1909. V roku 1941 jej nacisti znemožnili výstavu v Plzni, kam sa v lete 1938 presťahovala. Všetky jej diela označili za entartete Kunst (zvrhlé umenie).
Vyše polstoročia v Liptove
Bratislava, Paríž, Praha, Liptovský Mikuláš boli miesta, kde sa umelkyňa zdržiavala najčastejšie.
Od roku 1951 žila a tvorila v Liptove so svojím druhým manželom, nevšedným majstrom v oblasti umeleckej fotografie, Martinom Martinčekom, ktorý sa narodil v roku 1913 a zomrel v roku 2004. Začiatky na novom pôsobisku neboli pre maliarku ľahké. Kým sa zblížila s liptovskou krajinou, potrebovala ju zažiť povrchovo, globálne, v panoramatických záberoch.
Raz o tom povedala: „Človek musí mať už veľmi pevnú umeleckú formu, aby mohol v malom meste obstáť. Je tu však po medziľudskej stránke výborné ovzdušie, srdečnosť, tradičná bezprostrednosť. A okrem toho musím úprimne doznať, že som až tu po prvý raz vnikla do krajinomaľby hlbšie. Už v Bratislave som robila lesy, ale práve tu som cez prírodu našla spätnú cestu k figúre.“
Verná svojmu krédu
Umelkyňa žila neobyčajne ťažko. Napriek tomu veľa kreslila. Prestala maľovať olejom. Udržiavala však, najmä po presťahovaní z Ondrašovej do Liptovského Mikuláša, kontakty s výtvarným dianím. Písal o tom aj Viliam Plevza v Novom slove.
Vystavovala len na kolektívnych výstavách v Bratislave, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Zlíne, Ostrave, Hodoníne, od roku 1960 aj v zahraničí, Budapešti a Havane.
Výberom z tvorby za roky 1938 až 1958 sa prezentovala na samostatnej výstave v Bratislave a v nasledujúcich rokoch spolu s manželom na spoločných výstavách v Liptovskom Mikuláši, Prahe a Brne.
Svojou tvorbou, v ktorej prevažujú zátišia, krajinárske motívy a prírodné inšpirácie, nadviazala na postkubistické, konštruktivistické tendencie a veľmi podnetne zasiahla do vývoja nášho moderného umenia v tridsiatych rokoch.
Ester Martinčeková-Šimerová sa už vtedy programovo vyrovnala s abstrahovaním tvaru a farby, abstrakciou a inými súčasnými tendenciami vo svetovom výtvarnom umení.
Okrem maľovania obrazov vytvorila celý rad návrhov pre scény, plagáty, maľby na porcelán, maľby na skrine, venovala sa kolážam a maľovaním kameí. Jej monumentálne práce, vitráže, stropné nástenné maľby, svedčia o všestrannosti umelkyne.
Najväčšie úspechy
Za najväčšie úspechy Ester Martinčekovej-Šimerovej považuje odborná kritika práve jej práce v monumentalistike: veľkorysú kompozíciu farebného okna pre budovu bývalého Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši, dekoratívne mreže pre Technickú univerzitu vo Zvolene, výzdobu sobášnej siene Zvolenského zámku, stropnú maľbu na Bratislavskom hrade, vitráž v kaštieli Topolčianky.
„Umelec, ktorý sa uchádza o krásu, musí zmeniť jej zjav. Musí jej vnútiť prestrojenie, ktoré utkal z tajných pokladov svojho umeleckého temperamentu, z utajených bohatstiev svojho nadania. V tejto maske sa krása zjaví dočasne nepoznateľná, po čase poznateľná,“ pripomínala.
Kráse pripisovala obrovský význam vo svete všetkého živého. Považovala ju aj za spájateľa medzi umelcom a prírodou. Ester Martinčeková-Šimerová sa dožila vysokého veku. Umrela v Liptovskom Mikuláši 7. augusta 2005.
