RUŽOMBEROK. Aj keď momentálne dosť času trávi v Bratislave, kde, ako hovorí, to má tiež rád. Ale väčšinou predsa len žije a aj tvorí v Ružomberku. „Menšie mestá sú na to, čo robím, istým spôsobom optimálne. Je tam dostatočná nuda na to, aby som písal. Je to taká cesta menšieho odporu. V Ružomberku sú hory a ja mám hory rád. Je to inšpiratívne miesto a je tam pokoj na písanie,“ vyjadril sa.
Jozef Karika je autorom bestsellerov V tieni mafie, V tieni mafie II - Čas dravcov, Nepriateľ štátu a Na smrť. Prednedávnom mu vyšla kniha Na smrť II – Bez milosti.
V anotácii ku knihe Na smrť II sa píše, že je to príbeh o ľudskosti v neľudskom prostredí. Aká je vaša predstava ľudskosti?
- Práve v tejto knihe sa snažím ukázať, že ľudskosť môže mať veľmi veľa podôb. Často prichádza od ľudí, od ktorých by ste to nečakali. A naopak, tí, ktorí majú veľký potenciál a schopnosti, aby mohli ľudskosť prejaviť, v tomto príbehu je to Karol, ktorý študuje medicínu v Nemecku, tak tí skĺznu do beštiality až monštruóznosti. No, ja som rozprávač príbehov, nedávam jednoznačné odpovede alebo definície, čo je ľudskosť a podobne. Ide mi o to, aby si čitateľ sám našiel odpoveď, napríklad aj na otázku, čo je ľudskosť a ako to s ňou vlastne je.
Boli ste s týmto príbehom duševne spätý? Aké pocity ste pri jeho písaní prežívali?
- Ak má byť kniha naozaj dobrá, stotožnenie autora s príbehom musí byť také až psychosomatické. A to sa týka aj mňa. Prežívam osudy svojich postáv. Každý príbeh, ktorý vytvorím, ma zasiahne tak hlboko, že ho musím aj ja ako keby spoluprežívať. Keď niekto plače, prenesie sa to aj na mňa, keď sa raduje, cítim radosť. Alebo stres. Síce iba sedím v obývačke, ale ak postava prežíva niečo veľmi stresujúce, prenesie sa to aj na mňa. Samozrejme, autor by sa mal vedieť „odstrihnúť“.
Vy to viete?
- Balansujem. Každý príbeh musí byť aj zápasom autora, samého so sebou aj s vlastnými emóciami. Dokonca aj s komorami niekde hlboko vo vnútri, zamknutými, ktoré sa mu až tak nechce otvárať. Pokiaľ je písanie ľahký proces, podľa mňa to za veľa nestojí.
Očakávali ste, že sa z vašich kníh sa stanú bestsellery?
- Vždy, keď človek niečo tvorí, očakáva, že si to niekto aj všimne. Ja som asi desať rokov písal buď do šuplíka alebo pre úzky okruh ľudí. Veď V tieni mafie bola moja siedma alebo ôsma kniha. Tie prvé knihy vychádzali v náklade tisíc kusov, ďalšie štyritisíc. V tieni mafie sa predalo skoro 25-tisíc. Trvalo to dlho, kým prišiel úspech. Ale priznám sa, toto ani neriešim. Proces písania ma vždy bavil aj keby to čítali len dvaja ľudia. Proste ma to baví.
Máte svoj čas, svoje miesto, kde sa vám dobre píše?
- Najlepšie sa mi píše, keď sa neizolujem od ľudí. Teda, keď píšem doma, potrebujem určitý pokoj, ale musím mať stále kontakt s ľuďmi, s čitateľmi. Keby som sa niekde zavrel na chatu alebo samotu, obávam sa, že by to nebolo ono. Je to síce lepšie písanie, koncentrovanejšie, nič nevyrušuje, ale stratíte kontakt s reálnym životom a to myslím si, že ľudia okamžite cítia. Musia už od prvej strany veriť, že je to reálne. A pocit toho reálneho tam dostanete len vtedy, keď ste spätý s realitou. Ja dokonca najviac píšem, keď nepíšem. Všetko, čo človek prežíva, stretnutia, emócie, niečo sa podarí, niekto sklame. To je písanie. Ale treba si tie myšlienky a pocity hneď značiť, to asi platilo vždy. A potom si to postupne skladať.
Aha, tak preto je Ružomberok v knihe jedno z miest, kde sa odohráva dej. Ďalším je New York. Boli ste v New Yorku?
- Nie, nebol, fyzicky nie. Objednal som si asi dvadsať kníh o tom období a hlavne som používal službu vyhľadávača google, ktorá sa volá Street vive, vďaka ktorej sa dá akoby prechádzať po tej štvrti. Strávil som asi mesiac prechádzaním po tejto štvrti, aby som pochopil, ako to vyzerá, a aby sa mi podarilo čo najvernejšie pretransformovať to prostredie do knihy. Sedia adresy, ulice, budovy, podniky a aj udalosti, ktoré sa stali.
Keď už sme spomenuli wikipédiu, tiež tam píšu, že ste experimentálny spisovateľ. Čo si pod označením experimentálny máme predstaviť?
- Neviem, ja som to nepísal. Ale dosť som sa hral s postmodernistickými metódami písania. Moje prvé knihy boli naozaj také experimentálne texty, dotýkali sa obskúrnejších tém ako mytológia, mágia, filozofia a história a vytvárali ako keby mozaiku. Používal som napríklad výstrižkovú metódu, rôzne nelineárne textové postupy, experimentoval som a zrejme z toho to vzniklo. Napokon ja aj svoje súčasné písanie beriem ako experiment. Časom sa to zase môže zmeniť na iné formy vyjadrenia. Hudba alebo maľba. Verím, že formy treba striedať, ak človek nechce ustrnúť.
Živíte sa písaním kníh?
- Áno, už asi tri roky sa živím len písaním kníh. Myslím, že sa to ani inak nedá. Ak chcete písať, musíte sa tomu venovať naplno. Inak to, že na Slovensku sa nedá uživiť písaním kníh, je mýtus. Poznám niekoľkých ľudí, ktorí sa tým živia, majú nadpriemerné príjmy. Ja takisto zarábam viac, ako keď som bol napríklad hovorca mesta. Vôbec by som to nepovedal, že je to slabý biznis. Práveže trh s knihami je obrovský. Len keď sa tým človek chce živiť, musí sa tomu venovať. To znamená, musí držať určitú kvalitu ale aj kvantitu. V Amerike, keď vydáte bestseller, môžete z toho žiť povedzme päť rokov, u nás, aj keď je to bestseller, tak asi rok. A za rok musíte vydať ďalší. Optimálne tempo je dve knihy ročne, ale to už je konkrétne pre mňa na hrane. Niektoré príbehy sa dajú spracovať tak, že urobíte dve knihy za rok. Niektoré, ako aj Na smrť, sú na spracovanie veľmi náročné.
Len píšete, alebo aj čítate?
- Stephen King hovorí, že kto chce písať, mal by tuším aspoň štyri hodiny denne čítať. A je to pravda. Ak sa tým chcete živiť, je to súčasť pracovného procesu. Buď čítať, alebo pozerať seriály, dramatické seriály. Čítam aj slovenských kolegov, prednedávnom Jozefa Banáša a jeho staršiu knihu Idioti v politike a Ďura Červenáka Mŕtvy na pekelnom vrchu, čo je historická detektívka a to sa mi tiež veľmi páčilo.
Knihu Na smrť II ste venovali mame?
- Je to príbeh o rodine o rodinných väzbách. Zároveň je to taká moja srdcovka, dlhšie som túžil napísať takýto príbeh, dlho som to nosil v sebe. Venoval som to mame, lebo si myslím, že sa mi to celkom podarilo.
Máte už svoju rodinu?
- Rodina je základom mnohých vecí. Často si ani neuvedomujeme jej váhu, sme pohltení malichernosťami. Mám pocit, že rodina v súčasnej dobe prechádza nejakou transformáciou a modely, ktoré dlho platili, prestávajú byť funkčné. Poviem pravdu, v súčasnej situácii by som veľmi zvažoval, či si mám založiť rodinu. V tejto neistote, keď človek nevie, kde bude, čo bude robiť, kde bude jeho partner, nemám chuť sa do toho hrnúť. A veľa mojich rovesníkov uvažuje rovnako. Možno práve preto o tom píšem. Je to jedna z tém, nad ktorou intenzívne premýšľam a vnútorne sa snažím s tým vysporiadať.
Máte v príbehoch svoje obľúbené postavy?
- Niekto vraví, že v mojich knihách nie sú kladní hrdinovia, že všetky postavy sú nejakým spôsobom temné. Ja však hovorím, že sú poznačené tou dobou, v ktorej žijú. V druhej svetovej vojne a počas holokaustu bolo tých hrdinov málo a ešte menej ich prežilo. Mám rád niektoré postavy, ale neuvažujem o nich ako o postavách. Keď píšem, sú to pre mňa reálni ľudia. Príbeh by sa mi vzoprel, keby som v ňom niekomu nadŕžal. Myslím si, že čitatelia vedia, že svojim postavám rozhodne nepomáham. Možno skôr naopak, sťažujem im to.
