Nešťastnú udalosť opísal v knižke Nebezpečenstvo lavíny Ladislav Milan. Lavínový veterán v tom čase pracoval v Stredisku lavínovej prevencie v Jasnej. Zapojil sa aj do záchranných prác. Tragická lavína bola pre nich veľkou skúsenosťou.
„Stredisko lavínovej prevencie v tom čase iba začínalo, existovalo približne dva roky. V horách intenzívne snežilo a hrozilo uvoľnenie väčších lavíny. Stredná priemyselná škola strojnícka z Komárna v tom čase organizovala lyžiarsky výcvik vo Vysokých Tatrách,“ povedal.
Dodal, že približne päťdesiatčlenná skupina sa ubytovala v Chate kpt. Morávku pri Popradskom plese.
Fúkalo, snežilo a oteplilo sa
Štvrtý deň výcviku, v nedeľu 20. januára 1974, sa počasie v horách výrazne zhoršilo. Cez noc fúkal silný vietor a intenzívne snežilo.
„Ráno sa oteplilo a padal dážď so snehom. Chatár preto varoval vedúcich lyžiarskeho kurzu pred nebezpečenstvom pádu lavín,“ doplnil L. Milan
Skupina študentov sa podľa lavínového veterána aj napriek tomu rozhodla v kurze pokračovať. Rozdelili sa na dve skupiny. Slabší lyžiari na výcvik na svahu pod Ostrvou. Ostatní lyžovali na relatívne bezpečnom, západom svahu pod prístupovou cestou na Popradské pleso. V súčasnosti už tento svah nenájdete, je zarastený stromami.
„Zlé počasie neustávalo, preto sa približne po pol hodine vedúci inštruktor rozhodol výcvik prerušiť. Desať študentov s jedným učiteľom čakali na ceste. Spolu s ostatnými sa mali spoločne presunúť späť do chaty,“ dodal L. Milan.
Vyslobodili sa z nánosu snehu
V tom čase sa z protiľahlého svahu pod sedlom nad Skokom uvoľnila veľká dosková lavína. Masa vlhkého snehu nabrala veľkú rýchlosť. Po dosiahnutí Hincovho potoka potom postupovala ďalej do protisvahu.
Laco Milan spomenul, že práve vtedy sa tam nachádzal zvyšok vracajúcej sa skupiny. Lavína sa zastavila až na prístupovej ceste na Popradské pleso. Pod snehom ostalo jedenásť študentov, učiteľ a jeho trinásťročný syn. Študentov, ktorí čakali na ceste, lavína zasiahla len okrajovo. Z nánosu snehu sa vyslobodili. „Jeden z nich utekal do chaty, aby privolal pomoc a ohlásil pád lavíny Horskej službe v Starom Smokovci,“ doplnil.
Silná víchrica však strhla niekoľko stromov, ktoré prerušili telefónne vedenie práve počas dôležitého telefónneho hovoru, keď pád lavíny nahlasovali.
„Dispečer v Starom Smokovci ale, našťastie, zachytil všetko, čo potreboval vedieť, potom sa rozbehla veľká záchranná akcia,“ povedal.
Pred príchodom záchranárov sa do hľadania zapojili študenti, učitelia, zamestnanci chaty aj ubytovaní horolezci a hostia. Spolu zasypaných hľadalo približne štyristo ľudí. Horská služba začala s hľadaním a do akcie zapojila aj lavínového psa Uda. Lavínový nános bol rozsiahly, zasypal dno doliny s Hincovým potokom.
Pomáhal aj lavínový pes Udo
Prvého študenta našli v hĺbke asi dvoch metrov snehu. Telo triedneho učiteľa a telá ďalších dvoch študentov už vo väčšej hĺbke. Veľká masa ubitého snehu im nedala žiadnu šancu na prežitie. Neskôr označil lavínový pes Udo ďalšiu obeť.
„Študent bol v bezvedomí, ale žil. V chate ho priviedli k vedomiu a previezli do nemocnice. Zo zranení sa nakoniec vyliečil a prežil,“ zaspomínal teraz už takmer osemdesiatročný dôchodca.
Dodal, že v tento deň našli ešte telá dvoch študentov, no pátraciu akciu pre zhoršujúce sa počasie a tmu prerušili hodinu pre polnocou.
Bývalý študent, ktorý pád lavíny prežil, o nešťastnom dni po rokoch povedal: „Husto snežilo, fúkalo a spolužiakov na protiľahlom svahu sme nevideli. Sedel som na lyžiach a bol asi v strede svahu, na ktorom sme lyžovali. Mal som veľké šťastie, že som ich nemal pripnuté na nohách.“
Prežiť mu pomohol uviazaný šál
Tesne predtým, než študentov zasypal sneh, počuli hluk. Mali pocit, ako keby ponad nich preletelo lietadlo.
„O chvíľu ma zobrala tlaková vlna, urobil som niekoľko kotrmelcov, stratil vedomie a ostal som stáť,“ spomenul posledný moment, na ktorý si pamätal. Keď sa na miesto nešťastia vrátil po niekoľkých rokoch, záchranári mu povedali, že mal obrovské šťastie. „Pomohlo mi, že som mal cez ústa a nos uviazaný šál,“ dodal.
Do hľadania obetí lavíny sa na ďalší deň zapojili aj horskí záchranári z ostatných oblastí. Pridali sa k nim obyvatelia podtatranských obcí aj vojaci.
„Našli päť tiel, syn triedneho učiteľa bol asi štyristo metrov od miesta, kde našli jeho otca. V momente pádu lavíny pritom stáli vedľa seba,“ stručne opísal pátracie práce L. Milan
Posledných dvoch zasypaných hľadali ešte dva týždne. Potom práce prerušili, no na miesto tragédie pravidelne chodili hliadky. Tretieho mája, teda viac ako tri mesiace po nešťastí, našli tesne pod Hincovým potokom telo predposlednej obete. Posledného zasypaného študenta našli až o dva týždne neskôr.
Hrozilo veľké nebezpečenstvo
Od roku 1956 lavínový špecialisti zaznamenali päť väčších tragédií, ktoré zasiahli školské lyžiarske kurzy.
„Po tejto lavínovej nehode vydalo ministerstvo školstva zákaz organizovať školské lyžiarske výcvikové kurzy vo vysokohorskom prostredí,“ dodal L. Milan.
Vzhľadom na aktuálne meteorologické a snehové podmienky museli vyhlásiť pre oblasť akútne lavínové nebezpečenstvo. Záchranári predpokladali pád ďalších veľkých lavín.
„Informácie o lavínovom nebezpečenstve sme šírili prostredníctvom rádia a informovali sme aj všetky vysokohorské chaty a lyžiarske strediská.
V tej dobe sme používali v našich horách štvordielnu lavínovú stupnicu. Lavínové nebezpečenstvo pre pohorie sme vyhlasovali približne od 3. stupňa,“ zaspomínal L. Milan.
Urobili rekonštrukciu lavínovej dráhy
M. Lizuch zo Strediska lavínovej prevencie (SPL) v Jasnej ho doplnil a povedal, že v tieni lavínového nešťastia pri Popradskom plese v ten deň spadli ešte dve lavíny, pod Skalnatým plesom a v Malej Studenej doline. Pod snehom zahynuli ďalší dvaja ľudia.
Z pôvodného nákresu lavíny z oficiálnej správy o tragédii urobil Milan Lizuch, Jozef Richnavský a Filip Kyzek zo SLP v Jasnej rekonštrukciu lavínovej dráhy pomocou moderných geoinformačných nástrojov. Tiež simuláciu pohybu a výšky snehu v lavíne vytvorenú pomocou moderného dynamického numerického modelu.
Podrobnosti o tragédii doplnené modernými grafmi nájdete aj na internetovej stránke www.laviny.sk.
