RUŽOMBEROK. V roku 2002 prišiel pod Čebrať z Košíc. V ružomberskom drese odohral 79 majstrákov a strelil deväť gólov.
Po sezóne 2005/2006, v ktorej ako kapitán MFK Ružomberok dvíhal nad hlavu poháre za majstrovský titul a za primát v Slovenskom pohári, sa Marek Sapara vydal do cudziny.
V Turecku už bol netajil, že jeho prioritou je zahraničie
Prvou jeho zastávkou bol nórsky Rosenborg a odtiaľ sa po štyroch rokoch presunul do Turecka. V krajine polmesiaca obliekal dres Ankaragücü, Trabzonsporu a počas hosťovania v roku 2012 aj Gaziantepsporu.
Vlani v lete Saparovu kariéru stoplo vážne zranenie a následná operácia (uskutočnila sa 9. júla 2012 v Bratislave) roztrhnutého krížneho väzu v pravom kolene.
Presne po šiestich mesiacoch od plastiky kolena 38– -násobný slovenský reprezentant začal prípravu v Ružomberku s mužstvom trénera Jozefa Vukušiča. Hoci 31-ročný stredopoliar od začiatku tvrdil, že jeho prioritou je zahraničné angažmán, žila aj nádej, že minimálne jar strávi doma. Tá zhasla uplynulú stredu.
Hráč ešte dopoludnia s chlapcami trénoval, no poobede sa s nimi lúčil a na druhý deň ráno z viedenského letiska nabral smer Turecko.
Deň pred odletom za futbalovým chlebíkom do Gaziantepsporu sme sa Mareka Saparu spýtali:
Ako sa to všetko zomlelo?
- Až teraz, na konci prestupového obdobia (to bolo do konca januára, pozn. aut.) sa to začalo hýbať. Kluby sa dozvedeli, že už naplno trénujem. Určite čakali, ako na tom budem po sedemmesačnej pauze.
K mojej dohode k Gaziantepsporom došlo minulý utorok. Na druhý deň mi volal manažér Karol Csontó, že z tureckého klubu prišla zmluva presne podľa predchádzajúceho dohovoru. Potom sa už vybavovali len letenky. Ide o kontrakt do konca aktuálnej sezóny.
Ako ste momentálne na tom zdravotne, fyzicky či futbalovo?
- Silovo je to na veľmi dobrej úrovni, operované koleno drží, chvalabohu, všetko je ókej. Teším sa na prírodné trávniky v Turecku, je to iné, ako trénovať na umelej tráve alebo v hale.
Teraz pôjde o to, aby som sa čím skôr dostal do zápasovej formy. Určite začiatky budú po nejakých dvadsiatich, tridsiatich minútach. Viac by som hneď po dlhej prestávke ani nezvládol. Iné je naberať silu i nacvičovať herné veci na tréningu a iné ísť do zápasu.
Už počas zranenia ste boli takmer denne v ružomberskej kabíne. Od 8. januára, keď sa mužstvo pustilo do zimnej zaberačky, sa Sapara stal aj oficiálne jej súčasťou. Nie je vám ľúto, že opúšťate Ružomberok a priateľov?
- V mojom ťažkom životnom období som nachádzal oporu v ružomberskej šatni. Stále som bol medzi chalanmi a spolu s nimi dýchal aj celkovú atmosféru. Bolo to super, mimoriadne povzbudzujúce.
Celkove v Ružomberku mám strašne veľa kamarátov i rodinu. Veľmi som vďačný klubu, jeho majiteľovi i trénerovi, že som mohol spolu s mužstvom trénovať. Neodchádza sa mi ľahko, ba naopak.
Niečo som tu prežil už predtým a teraz som si opäť zvykol na tamojšie prostredie.
Bolo ťažké sa rozhodnúť. Lenže šport je aj taký. Som profesionálny futbalista a prišla dobrá ponuka.
