DOVALOVO. Informácia o jeho smrti vyvolala spomienky na chvíle spred necelých štyroch rokov. Sedeli sme nad katalógom jeho sôch, reliéfov a iných rezbárskych krás v Múzeu baníctva a hutníctva na Maši pri Liptovskom Hrádku. On komentoval, my sme obdivovali.
Svoju prvú výstavu mal v Liptovskom Hrádku, ale rozhodujúcim impulzom pre jeho ďalšiu činnosť bolo sympózium v maďarskom Debrecíne v roku 1992.
Tam vytvoril prvú veľkú plastiku a definitívne sa rozhodol, že sa rezbárčinou bude živiť. To už sa presťahoval na Moravu do Rajhradíc.
Majster rezbár v roku 2010 priniesol do múzea v Maši osemdesiatcentimetrovú sochu Barbory, patrónku baníkov a delostrelcov, a s akousi nostalgiou vtedy poznamenal: „Naše veci sú po celom svete.“
Modlitby pri drevenom stĺpe
Povedal, že Barbora je jedinou sochou, ktorá reprezentuje verejnosti jeho prácu na Slovensku a že ho to veľmi hreje pri srdiečku. Ďalšie sa nachádzajú už len v súkromných zbierkach.
Jednou z nich je aj vyrezávaný stĺp pri dome osemdesiatročnej Margity Martákovej, krstnej mamy Jaroslava Buncka, ktorá žije v Liptovskej Maši. Keď jej ho postavil, povedal: „Krstná, keď nebudete vládať ísť do kostola, tam sa môžete pomodliť.“
Osudová láska v Litve
Jaroslav Buncko však nechal svoje „drevené“ stopy po celom svete, jeho sochy stoja na všetkých kontinentoch. Pri stretnutí ale najviac rozprával o Japonsku a Litve. Možno aj preto, že japonská princezná mu osobne vyjadrila uznanie za drevené plastiky, sochu Jánošíka a textilný gobelín. Litva zas bola doslova jeho osudovou láskou.
„Keď mal dvanásť rokov, dostala sa mu do rúk kniha o litovskom rezbárovi Vinkasi Svirkisovi, tvoriacom na prelome 19. a 20. storočia, ktorý ovplyvnil jeho tvorbu,“ doplnil mozaiku života rezbára pôvodne Pribylinčan Stanislav Cukor zo Strednej školy obchodu, remesiel a služieb Žamberk, kde sa majster rezbár niekoľko rokov pravidelne zúčastňoval tradičných Sviatkov dreva.
„Tí najlepší priatelia podľa Jara boli práve z Litvy, kde okrem účasti na niekoľkých sympóziách a výstavách zrealizoval tiež niekoľko súkromných zákaziek. Tu sa mu splnil jeho chlapčenský sen vidieť práce slávneho Svirkise, z ktorých jednu jeho sto rokov starú a zabudnutú plastiku v lese sám objavil.“
V Litve rezbár strávil sedem rokov a zanechal tam tridsať-osem sôch v nadživotnej veľkosti. Najväčšou sochou je vyrezávaná brána do duba, cez ktorú prejde autobus. Pracoval na nej sedem a pol mesiaca.
Podľa želania rezbára
Socha Barbory Jaroslava Buncka, pri ktorej mu pomáhal jeho syn Radek, je umiestnená vo vážnici múzea pri Liptovskom Hrádku.
„Je presne tam, kde ju Jaro chcel mať,“ informoval správca Maše Peter Flodr. „Postavili sme ju na vyrezávaný drevený podstavec z roku 1936. Odvtedy ako prišla, z múzea neodišla, hoci ju rezbár daroval mestu Liptovský Hrádok. Kým však bude v Maši múzeum, socha ostane v ňom.“
Jaroslav Buncko už za života prekladal svoje dlátka do synových rúk, hoci „... vyrezávanie bolo jeho vášňou, osudom a zmyslom života. Ak neležal pre chorobu, stále pracoval,“ zaspomínal jeho kamarát Stanislav Cukor. „V rodnom Liptove má Jaro len jednu plastiku. Žiaľ, viac ich už nebude.“
