LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Spomienky na druhú svetovú vojnu stále vzbudzujú v ľuďoch hrôzu. O to viac, keď o zážitkoch rozprávajú ľudia, ktorí boli priamymi svedkami vojny a v období keď prepukla, ešte ani neprekročili prah dospelosti.
Beseda s pamätníkmi vojnových bojov a oslobodzovania Liptovského Mikuláša v roku 1945, Pavlom Chrapčiakom a Jozefom Moravčíkom, bola pre deviatakov zo základnej školy v Okoličnom nielen oživením hodín dejepisu. Zároveň bola aj akýmsi vystríhaním, aby neopakovali chyby minulých generácií.
„Musíme robiť všetko pre to, aby sa takéto veci neopakovali. Vojny začínajú byť zákernejšie, využívajú sa mladí, nerozvážni ľudia, ktorí si neuvedomujú následky svojich činov,“ zdôraznil Moravčík.
Povozník partizánov
„Keď sa začala vojna, mal som 15 rokov a končil som práve meštiansku školu,“ povedal školákom dnes už 88-ročný Chrapčiak.
V roku 1944 nemecké vojská porazili slovenské povstalecké jednotky a prešlo sa na partizánsky spôsob boja. Chrapčiaka vtedy vybrali za povozníka, aby bol k dispozícii národnému revolučnému výboru. Pomáhal z mesta vyvážať zbrane, oblečenie, ale aj múku, masť, fazuľu či hrach partizánom, ktorí mali svoje bunkre na Lúčkach v Demänovskej doline.
„Jeden takýto partizánsky tábor si môžu ľudia pozrieť aj dnes, zachoval sa v doline Krčahovo,“ doplnil Ján Machovič, tajomník oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ktorý sa tiež zúčastnil besedy.
Postupné oslobodzovanie
Chrapčiak rozprával nielen o partizánoch, ale najmä o fázach postupu vojakov Československého armádneho zboru z východného Slovenska na Liptov a ich snahách oslobodiť územie mesta a okolité dediny.
„Najintenzívnejšie oslobodzovacie boje na Liptove trvali od februára do apríla 1945. Nebolo to jednoduché, pretože nemecké vojská, ktoré obsadili mesto, mali vybudovanú silnú obranu a pred celým mestom boli mínové polia. V tom roku bolo snehu až po pás, čo sťažovalo vojakom postup, keďže museli územie najskôr odmínovať a spraviť priechody,“ vysvetlil Chrapčiak.
Tretia brigáda Československého armádneho zboru postupovala severnou časťou Liptova cez Tatry, Pribylinu, Konskú, Veternú Porubu a oslobodila aj Žiar, kde padlo najviac vojakov. Druhá brigáda bojovala v časti od Smrečian po Okoličné, sovietska armáda pokrývala územie od okoličianskeho mosta smerom na Iľanovo.
„Pamätám si, že sme ranených vojakov z mesta odvážali na saniach na obväzište v Okoličnom a počas cesty nás ostreľovali,“ priblížil Chrapčiak.
Spomienky učiteľa
V spomínaní pokračoval rodák z Okoličného Jozef Moravčík, ktorý tento mesiac dovŕši 90 rokov. Stále má v živej pamäti obdobie pred Vianocami, ešte pred oslobodzovaním mesta, keď bol študentom štvrtého ročníka učiteľskej akadémie.
Každý večer chodieval z mesta do Okoličného, kde prenocoval u starej mamy. Vedel hrať na organe, zúčastňoval sa preto ranných bohoslužieb. Od ôsmej večer do šiestej ráno mali civilní občania zákaz pohybu a pri jednej rannej ceste do kostola ho zastavili dvaja nemeckí vojaci.
„Opreli mi pušku na prsia a pýtali odo mňa povolenie pohybu a legitimáciu,“ opísal Moravčík a doplnil, že keď im vysvetlil, kde ide, odprevadili ho až do kostola.
Nezabudnuteľným zážitkom pre neho bola aj cesta do mesta, keď na neho strieľali z Hája nemeckí ostreľovači, alebo keď sa brodil snehom okolo nášľapných mín. „Dodnes, keď idem okolo toho miesta, mám na chrbte studený pot pri spomienke, čo by sa bolo stalo, keby som sa cez závej preboril.“
Niektorí Nemci boli ľudskí
Počas besedy ožili u oboch pamätníkov spomienky na vojnové obdobie. Aj po toľkých rokoch si však učiteľ Moravčík kladie rovnakú otázku:
„Ako je možné, že sa taký inteligentný národ ako boli Nemci, ktorí dali svetu osobnosti ako Schiller, Wagner, Bach či Goethe, nechal strhnúť jedným človekom k takej nerozvážnej snahe ovládnuť svet?“
Za všetko mohla hospodárska kríza, ktorú využil Hitler so svojimi prisluhovačmi. Sľúbil ľudom chlieb, mäso a koňak a práve vidina lepšieho života vyhnala ľudí do boja. Vojna prinútila mnoho nemeckých mužov bojovať, nie všetci však boli nepriateľskí a neľudskí.
„U mojej starej mamy bývalo šesť vojakov z nemeckej ľudovej domobrany Volkssturm, v krátkom čase sme sa skamarátili. Netreba preto všetkých Nemcov hádzať do jedného vreca,“ zaspomínal Moravčík.
Podobný prípad opísal aj Machovič: „Z rozprávania mojej mamy viem, že skrývala v jednom dome Židovku s dcérou a zároveň aj nemeckého vojaka, ktorý nič neprezradil, pretože vnútorne sa s vojnou nestotožňoval.“
Odkaz žiakom
Autentické rozprávanie o období partizánskych bojov a snahách československých vojakov oslobodiť mesto na chvíľu prenieslo žiakov zo školskej knižnice do minulosti a umožnilo pohľad na úzkosti, ktoré počas vojny ľudia prežívali.
„Druhá svetová vojna ukázala, čo je to utrpenie ľudí. Vojny však prechádzajú do iných, sofistikovanejších podôb, informačné toky sa podstatne zrýchlili,“ podotkol v závere besedy Machovič, podľa ktorého by mali mladí ľudia so svojimi rodičmi a prarodičmi aj naďalej hovoriť o tom, čo znamenali 40. a 50. roky 20. storočia a hľadať riešenia, ako sa podobným udalostiam v budúcnosti vyvarovať.
