Zohnať aktuálne vydanie jedného z najslávnejších slovenských románov Tisícročná včela je takmer nemožné. S jeho autorom Petrom Jarošom sme sa rozprávali o aktuálnej situácii v knižnej tvorbe u nás.
Na slovenskom knižnom trhu chýbajú reedície kníh našich autorov. Prečo je to tak?
- Vydavateľstiev je u nás síce viacero, ale iba veľké vydavateľské domy si môžu dovoliť vydávať z času na čas aj reedície slovenských autorov starších aj súčasných. Pravdaže, asi iba vtedy, ak si voľačo zarobia na vydávaniach svetových bestsellerov. Je to aj preto, lebo momentálne u nás nie je podporný program na vydávanie reedícií, prípadne výberov z tvorby. Vydavatelia, ale aj autori si musia hľadať sponzorov a tí sa hľadajú ťažko, a vlastne sa v súčasnosti takmer nájsť ani nedajú. Preto by bolo potrebné čím skôr prijať zákon o knihe, ktorý by okrem postavenia autorov, ich odmeňovania a iných dôležitých záležitostí, nanovo ustanovil aj nový dotačný systém na vydávanie knižných reedícií.
Nechýba vám ako spisovateľovi spätná väzba, takpovediac z prvej ruky?
- Dobrá, inšpiratívna spätná väzba chýba autorovi vždy. Naviac chýba aj viacero literárno-kritických rubrík v denníkoch, kde chýbajú kriticko-polemické recenzie, chýbajú aj iné literárno-umelecké časopisy, v ktorých by sa mohla pozitívne ovplyvniť verejná mienka, aby bol čitateľ kritickejší. Ak to tak nie je, množí sa slovenský literárny brak, lebo ho nemá kto odborne uzemňovať. Paradoxne, za spisovateľov a spisovateľky sa považujú už aj autori či autorky kuchárskych kníh, kozmetických návodov, autori zahnojených a krvavých výlevov, a podobne.
S tým možno iba súhlasiť. Ale, ak nevie rozoznať spisovateľa od spisovateľa ani profesionál, tak čo už potom čitateľ? Napríklad, riaditeľka nemenovanej verejnej knižnice platená z daní občanov povie, že každý, kto vydá publikáciu, ktorá má pridelené ISBN, je spisovateľom. Ale, z iného súdka. Po určitom odstupe, ako vidí Jaroš - Jaroša do roku 1989 a po tomto zlomovom roku?
- Vidím a vnímam sa rovnako kriticky. Ako predtým aj teraz sa snažím písať pravdivo, rôčky mi už pribúdajú oveľa rýchlejšie ako knihy, a keď sa idem ráno oholiť, vždy uvidím v zrkadle staršieho zarasteného pána, ktorého slušne pozdravím. Ale ja som človek optimista a humor, srandu, či veselosť mám rád nielen v živote, ale do istej miery sú to aj moje pracovné nástroje pri písaní prózy. Samozrejme, nemožno to uplatňovať nasilu ani v živote, ani pri písaní, lebo by sa to zvrhlo na klišé a to by dráždilo a znechucovalo, lebo všetkého veľa škodí. Len potom je humor soľou aj smutného života. Treba s ním narábať ako so šafranom a potom si ho možno vychutnať a nebude od neho bolieť žalúdok.
Aký je podľa vás, barda slovenskej kultúry, aktuálny stav súčasnej slovenskej literatúry?
- Myslím si, že aj v súčasnosti máme niekoľko veľmi dobrých básnikov aj prozaikov, ktorých je potešenie čítať. A čo ma rovnako teší je fakt, že máme aj viacero talentovaných debutantov, ktorí isto budú obohatením našej literatúry. Ja sám som jedným z porotcov literárnych súťaží a môžem s radosťou konštatovať, že úroveň súťažných prác je na veľmi dobrej úrovni a teda talentovaných debutantov bude pribúdať.
S tým tak trochu súvisí aj otázka, čo čítate, čo vás v ostatnom čas zaujalo?
- Okrem Literárneho (dvoj)týždenníka, Slovenských pohľadov, časopisu RAK, časopisov Romboid a Dotyky ako aj iných periodík, momentálne čítam knihu Majster šarkanov, ktorú napísal afgánsky spisovateľ Khaled Hosseini a do slovenčiny skvele preložila Danica Hollá. Okrem toho súčasne striedavo čítam aj knihu Pamäť, prehovor od Vladimíra Nabokova, ktorú do slovenčiny výborne preložil Otakar Kořínek. Z takýchto dobrých, priam vynikajúcich prekladov, sa každý čitateľ, ale aj spisovateľ obohatí a to nielen o životné osudy opisovaných postáv, o dejinné súvislosti, o osobitné autorské filozofie, ale si obohatí aj svoju slovnú zásobu a štylistiku.
Najnovšou knihou Vikomt sa vracia z flámu ste siahli do svojich zásuviek. Každý spisovateľ má v nich vždy zaujímavé texty. Ale pre mnohých je prekvapením, že sa tu prezentujete aj ako výtvarník.
- Máte pravdu. Je to súbor 23 poviedok a namiesto doslovu je na konci rozhovor Ivana Koleniča so mnou. Sú to poviedky štylisticky aj obsahovo pestré a pred každou je nejaká moja staršia či novšia kresba, lebo vlastne odvtedy, ako som začal písať, som aj pravidelnejšie kreslil. Dodnes mám tých kresieb farebných aj čiernobielych, ktoré sa zachovali, okolo tristo možno i štyristo. Tie kresby som doteraz nikdy a nikde neukazoval, ani nepublikoval. Lenže moja žena Zuzana a dcéra Kristína ma presvedčili, aby som v tejto knihe zopár z nich zverejnil. Nuž a na zadnej strane prebalu miesto mojej fotografie je môj portrét od spisovateľa Rudolfa Slobodu z roku 1958, teda z obdobia, keď sme bývali spolu na jednej internátnej izbe a boli poslucháčmi Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Vtedy a tam sme písali básne, poviedky, automatické texty podľa vlastných dekalkománií, kreslili sme abstraktné aj nadrealistické obrazy, písali surreálne básne a obdivovali nielen nadrealistov, ale aj existencialistov.
Je o vás známe, že pri každej novej knihe, a to platí aj o tejto novej knižke poviedok, sa snažíte odpovedať si na otázku, aký zmysel má literatúra či umenie vôbec.
- Francúzsky spisovateľ a filozof Albert Camus napísal, že: „S výnimkou profesionálnych racionalistov už nikto nedúfa v skutočné poznanie, a: „Keby bol svet jasný, neexistovalo by umenie.“ Možno práve preto aj spisovatelia dúfajú, že svojou tvorbou svet človeka aspoň čiastočne rozjasnia. O čosi podobné som sa snažil aj v knihe poviedok, kde sú v centre mojej pozornosti ľudia, ich osudy, často nevšedné, bizarné, niekedy s prekvapujúcou pointou. Dúfam, že ich výpovedná hodnota aspoň v niektorých prípadoch čiastočne rozjasní život čitateľov.
