LIPTOV. Na strednom Slovensku sa zachovali svojrázne fašiangové piesne a tance, sprievod masiek i chodenie s ražňom po dedine, svojrázne nazývané bursa.
V zimnom období sa roľníkom dostávalo viac času na duchovnú stránku života a spoločenskú zábavu a práve obdobie fašiangov im poskytovalo pomerne najviac voľného času. Preto sa v takýchto dňoch konali aj svadby i prijímanie mládencov medzi dospelých.
Predpisy neplatili, jedlo sa a pilo
Ak by sme hľadali pôvod týchto slávností, nájdeme ho v Egypte. Fašiangy sú pôvodne pohanská slávnosť zasvätená bôžikovi vína a nestriedmosti Bakchovi alebo Liberovi.
Ako vraví tradícia, všetko by malo byť naopak. Počas fašiangov neboli žiadne predpisy, žiadne tresty, spytovanie svedomia, žiadne pôsty. Naopak, z komôr zmizlo veľa mäsa, veľa pitia.
Na záver fašiangov chodili bursovníci
Pavol Dobšinský zaznačil, že vo fašiangovom období sa ukončovali priadky. Dievčatá komicky preoblečené chodili po dedine a vyberali potraviny, soľou počnúc a zbožím končiac.
Časť múky spotrebovali na chlieb, časť na vypálenie pálenky. Mládenci sa zložili na muzikantov a pri spoločnom hostení tancovali mladí od večera do rána.
Po druhej svetovej vojne sa fašiangové zvyky zúžili a sústredili na posledné tri dni, zväčša od nedele do Popolcovej, Krivej či Škaredej stredy.
Na záver fašiangov, obyčajne v nedeľu, tohto roku to bude 2. marca, chodili takzvaní fašiangovníci, spomínaní bursovníci.
Keď pochovávali basu, nahlas ju oplakávali
V utorok pred Popolcovou stredou bola zábava dlho do noci, keď sa pochovával najmohutnejší hudobný nástroj - basa. Položili ju na máry (na dve stoličky), padli pri nej na kolená a nahlas ju oplakávali. Pochovávanie basy symbolizuje vlastne koniec fašiangového veselia a začiatok pôstu, v ktorom sa zábavy a svadby nesmeli konať.
Životné skúsenosti našich predkov, ktoré sa viazali na fašiangové obdobie, skrývajú v sebe múdrosť vekov.
Ako pripomína Ján Hlavienka, bývalý riaditeľ Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši: „Na liptovských dedinách má doba fašiangov neopakovateľnú atmosféru, ku ktorej patria zvyky, jedlá a dobrá bursa či chodenie s koňom. Homrlaj ukončený spoločenským posedením.“
Tradície sú vzorom aj pre iné obce
V súčasnosti nie je zriedkavosťou, že aj v dedinách, kde nepoznali masky ani iné zvyky, ich zavádzajú podľa vzoru iných obcí.
Vzorom pre Liptov stále ostávajú také obce, ako sú Liptovské Sliače, Závažná Poruba, Bobrovec, Valaská Dubová, Ploštín a iné.
V Likavke napríklad vodia vyparádení mládenci jedného preoblečeného za medveďa, bursujú po vlastnej dedine i po Ružomberku.
Ak sa niektorý z bursovníkov previní viacnásobným tancovaním s frajerkou, vytiahnu ho ostatní na reťaz pod povalu hostinca, kde si rozkazuje svoju pieseň. Čím viac si ich rozkáže, tým je uznávanejší.
Autor: Pavol Maria Kubiš
