Keď skončil gymnázium, odišiel do Bratislavy. Vyštudoval informatiku a asi rok v hlavnom meste aj pracoval. V súčasnosti žije v Prahe a nedávno napísal svoju prvú knihu Zaprášené duše.
Autor už v úvode románu privádza čitateľa do bezmenného, temného a krutého veľkomesta. Leto v ňom je kruté. Žeravé slnko rozpaľuje betón, roztápa asfalt a do duší vnáša nepokoj.
Ľudia odhadzujú šaty aj zábrany. Dusivá atmosféra v meste ešte väčšmi zhustne, keď niekto zavraždí mladučkú prostitútku.
Životom ošľahaný detektív sa púšťa do riešenia na prvý pohľad banálneho prípadu. Vyšetrovanie ho ale zavedie do nečakaných končín. Do vlastnej minulosti a temných zákutí vlastnej duše.
Autor kriminálneho príbehu z bezmenného mesta odpovedal na niekoľko otázok.
Čím sa živíte? Predpokladám že ste programátor, a do Prahy ste odišli za lepšími podmienkami.
- Vyštudoval som síce informatiku, ale bol to chybne zvolený odbor. To, že som viac humanitne zameraný, som, samozrejme, zistil až na škole.
Vtedy ma viac začala zaujímať fotografia a cez ňu som sa dostal k počítačovej grafike. Momentálne pracujem ako grafik - webdesigner v jednom vydavateľstve.
Dielo Zaprášené duše je vaša prvotina. Čo vás ako človeka úplne iných záujmov inšpirovalo k napísaniu knihy?
- Inšpiroval ma film Sedem od Davida Finchera. Chcel som vyrozprávať podobne temný a nejednoznačný príbeh.
Hlavne som chcel napísať dokonalú knihu pre seba. Knihu, ktorú by som chcel čítať, lebo má v sebe všetko, čo ma zaujíma.
Bola práca na písaní knihy a jej téma únikom, relaxom zo súčasného stresového života, najmä, keď žijete vo veľkomeste?
- Písanie knihy určitým únikom z reality určite je. Vytvárate fiktívny svet, ktorý musí vychádzať z reality, motivácie postáv musia byť uveriteľné, psychológia prepracovaná. Bavilo ma to, ale je to dosť náročná práca, ktorej výsledky vidieť až po rokoch.
Postavy v knihe majú predlohu v reálnych ľuďoch z vášho okolia?
- Dej knihy i postavy sú absolútne vyfabulované. Mal som vcelku idylické detstvo, takže som nemal kde čerpať, iba vo svojej fantázii.
Kto prvý čítal vašu prvotinu? Čítal ju vôbec niekto pred vydaním, alebo ste sa spoľahli na moment prekvapenia a teraz len vnímate, ako ide text do sveta?
- Čítala ju moja priateľka a ešte niekoľko kamarátov. Podľa ich reakcií som niektoré úseky v knihe prepísal, aby boli zrozumiteľnejšie i čitateľnejšie. Celkove som dostal pozitívne reakcie.
Ako sa vo vás sformoval kriminálny príbeh z bezmenného, temného a krutého mesta?
- Fascinuje ma temnota ľudskej duše a jej odtiene šedi. Nejednoznačnosť dobra a zla, tajomstvá ľudskej podstaty. Život a smrť. Chcel som o tom písať a najlepší spôsob, ako to napísať zaujímavo, je vsadiť podobné úvahy do deja, v mojom prípade do detektívneho trileru.
V debutoch zvyčajne autori skúšajú a hľadajú svoj literárny smer. Ako by ste s krátkym odstupom času kriticky zhodnotili vlastné dielo. Kam by ste ho zaradili ?
- Nerád by som čitateľov odrádzal nejakým škatuľkovaním. Myslím, že ide o mystickú detektívku s existencionalistým presahom. (Úsmev.) Pre niekoho detektívny triler, pre iného aj filozofická úvaha o našej podstate.
Máte rád knihy, čítate veľa?
- Rád čítam kvalitné príbehy rôznych žánrov. Čítam každý deň a vždy mám nejakú knihu rozčítanú.
Ako technicky vzdelaný človek preferujete elektronické knihy, alebo ste verný klasike, teda papierovej knihe?
- Každé má svoje pre a proti. Nie som v tomto smere konzervatívny. Viac čítam papierové knihy, ale pravidelne čítam aj z tabletu. Samozrejme, držím palce papierovej knihe. Neverím, že niekedy zanikne. Je to formát overený stáročiami.
Čo v súčasnosti znamená vydať knihu? Najprv ste museli nájsť vydavateľa? Mali ste sponzorov alebo vlastné zdroje? Možno ponúknete nejakú radu, ako by si mal mladý autor počínať.
- Ak chcete vydať knihu v dnešnej dobe, stačí mať peniaze. Vydanie je ten najmenší problém. Ja som ale chcel, aby do mňa niekto zainvestoval a veril mojej knihe. Preto som napísal asi dvadsiatim vydavateľstvám v Česku i na Slovensku a ozvali sa mi z niekoľkých, že sa im to páči a mohli by to po úpravách vydať. Nakoniec som sa dohodol so Slovartom, že to vydajú na svoje náklady. Mal som šťastie, že som bol úspešný už pri prvom pokuse o publikovanie. Začínajúcim autorom môžem poradiť, že musia byť trpezliví a dostatočne sebakritickí.
Aký je náklad?
- Kniha vyšla v náklade 1500 kusov.
Dokáže si kniha na seba zarobiť?
- Predpokladám, že ak sa predá viac ako polovica, tak náklady vydavateľstva sa vrátia. Pri debutantoch ide skôr o prísľub do budúcnosti. Vyššie predaje nasledujú až po niekoľkých knihách, keď si autor urobí meno. S tým počíta aj vydavateľstvo, takže debut je pre nich viac investícia ako očakávanie zisku.
Ešte predtým, než ste napísali Zaprášené duše, venovali ste sa dnes veľmi módnym blogom, alebo ste sa inak literárne prezentovali?
- Blog ani denník som nikdy nepísal. Moje slohy na škole boli priemerné. Tým chcem naznačiť, že som v sebe žiaden talent alebo potrebu písať nemal.
Až neskôr som uverejnil pár reportáží z ciest v časopisoch, čo mi naznačilo, že dokážem sformulovať čitateľný text. Ale kniha je úplne iná kategória. Potrebujete silný príbeh, ktorý chcete rovnako vyrozprávať na začiatku písania i po mesiacoch driny.
Aké sú reakcie ľudí a prvých čitateľov?
- Reakcie sú rôzne, viac pozitívne. Závisia aj od očakávania. Nie je to jednohubka na leto, na jej čítanie je potrebné sa sústrediť a naladiť.
Je to viac temný psychologický príbeh, ako klasická detektívka.
Neprekvapili ste knihou okolie, známych a rodinu?
- Trochu áno, pretože to odo mňa nikto neočakával. V podstate som to od seba neočakával ani ja.
Ste tvorivý človek, fotograf, maratónec a spisovateľ. Čo vás najviac posúva vpred ?
- Pocit, že chcem od života viac ako iba rutinu. Chcem pochopiť svet, jeho rôznorodosť a zároveň opakujúcu sa podobnosť. A ide aj o moje ego, ktorému robí dobre, keď dokážem niečo, čo prekvapí moje okolie.
Aký je váš vzťah k domovu, vraciate sa často do Liptova? Je pre vás Slovensko, z pohľadu človeka žijúceho za hranicami, inšpiratívna krajina, v ktorej sa oplatí žiť?
- Domov sa vraciam za rodinou niekoľkokrát do roka. Slovensko mám rád, je to moja rodná krajina. Z odstupu ale vidím rozdiely v mentalite. Slováci pôsobia zvonku ako pasívny národ, ktorý sa spolieha, že problémy za neho vyrieši niekto iný.
Nie je jednoduché pochopiť, prečo sme takí, či nás formovalo prostredie, história, predkovia. Je ale pravdou, že sloboda a zlepšujúce sa ekonomické podmienky otvárajú možnosti a mladí ľudia aktívne formujú svoju budúcnosť.
