Aby akademický maliar, profesor Ladislav Čemický, neodišiel zo svojho rodiska, zostal v Andiciach. Jeho pohostinný dom opanoval každého príchádzajúceho útulnosťou, bezprostrednosťou, láskavým humorom, múdrosťou.
Sedíme v kresle, je koniec októbra roku 1985, za oknami poletuje prvý sneh. Majster pofajčieva cley, ja ukladám jeho slová do zápisníka i pamäti.
Vtom nás vyruší ďalšia návšteva. Janko Vlček, promovaný historik z Galérie Petra Michala Bohúňa, nám predstavuje kolegu z Inštitútu výtvarných umení z Hanoja.
Ten píše monografiu o slovenskom súčasnom umení. Teda nevyrušuje.
Iba monológ sa mení na dialóg, keďže my s vietnamským hosťom počúvame a pani Marianna premieta obrázky z ostatných majstrových výstav.
Pred sto piatimi rokmi
Ladislav Čemický bol pôvodom zo starej zemianskej rodiny v Liptove. Narodil sa pred 105 rokmi, 24. marca 1909, v Čemiciach.
„Už tým, že sa človek narodí, je v ňom mnohé dané, čo ho určuje na celý život a čoho sa tak ľahko nezbaví. A dôležité je aj to, kde uzrie svetlo sveta, na čom spočinú jeho prvé vnímavé pohľady, kde vyrastá. Osobne som mal to šťastie, že som sa narodil na jednom z vari najkrajších miest na svete, uprostred Liptova, hýriaceho zeleňou pasienok, s mäkkou pažiťou, tlmiacou kroky a tichom, prerývaným iba spevom vtákov a cengotom spiežovcov. V kraji zo všetkých strán obkolesenom horami, pozvoľna sa dvíhajúcimi z roviny, ktoré akoby ho chránili pred nepohodou. Liptovské hole, Chočské pohorie, Nízke Tatry a za nimi sa vypínajúci majestátny Kriváň, to sú horizonty môjho detstva, malebné míľniky krajiny, kde sa už sedemdesiatšesť rokov cítim najšťastnejším, kde nachádzam jediný odpočinok a večnú inšpiráciu,“ takto sa vyznal v roku 1985.
Splývanie účinného obrazu
Dominantné miesto v Čemického tvorbe zohráva akvarel napospol s krajinou, zriedkavo s mestskou vedutovou tematikou. Technický princíp v jeho akvareloch je veľmi jednoduchý: na silne navlhčený papier napúšťa farbu, čím pohotovo a s citom dosahuje roz-plývanie a splývanie účinného výrazu. A napokon určité miesta zdôrazňuje pevnejšou štetcovou kresbou, prípadne farebným kontrastom. Čemického prínos do tejto disciplíny má nesporne medzinárodnú hodnotu. Jeho akvarely majú čaro bohatého, slobodného a pritom citlivo moderného videnia.
Výtvarné vzdelanie získal na umeleckej akadémii v Budapešti, ale aj na študijných pobytoch v Paríži, Taliansku, Mníchove a Rakúsku, a neskôr, či už študijne alebo pri príležitosti výstav svojich diel, navštívil Bulharsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Juhosláviu i Sovietsky zväz, hľadajúc inšpiráciu vo svete nových ľudských vzťahov.
„A s malým liptovským svetom v sebe (vraví sa, že čo človek do seba vstrebe do dvadsiatky, z toho žije celý život), som sa vybral na skusy do sveta veľkého,“ pripomínal často Ladislav Čemický.
Radšej bryndzové halušky ako paškvil
Stredobodom výtvarného snaženia tohto umelca z Liptova sa stala jednak krajina, no aj portrét ako tiež žánrové náčrty z vidieckeho i mestského prostredia, ktoré často podfarboval sociálnou kritikou. Kresby, ktoré popri akvareloch tvoria najpočetnejšiu skupinu umelcových diel, stvárňoval jednoduchou citlivou líniou, v ktorej sa zračila jednoznačná túžba umelca vypovedať čo najlepšie svoj okamžitý pocit, svoje videnie.
Ako pedagóg vraj tvrdieval, že sme národom, ktorý už má svoju výtvarnú tradíciu, a nie je ňou iba ľudové umenie. Preto, ak máme prísť s čímsi na európsky stôl, musí to byť špecifické, naše. A radšej nech sú to osvedčené bryndzové halušky než paškvil, povrchne odkukaný spoza humna.
Doliny navštevoval podľa nálady
Pri mojej návšteve v jeho ateliéri pred takmer tridsiatimi rokmi mi prezradil čo-to i o inšpirácii:
„V Liptove je dvadsaťjeden dolín. Chodieval som do nich podľa nálady. Prosiecka bola samá fantázia – skaly a bralá, Kvačianska bola najromantickejšia, Demänovská je prekrásna, ale bola vždy plná ľudí, tichá a prázdna bola zato Močnica, od Laziska. Nuž a podkrivánske? Kôprová dolina, Smutná, vyše Kráľovej Lehoty Čiernovážska. V lete ešte stále maľujem akvarely, v zime portréty. Ja poznám v Liptove vari každú medzu. Iba deti po dedinách už nepoznám. Ale keď sa opýtam na otca, na deda, hneď im poviem, z ktorej sú famílie. Človek mladne na miestach, kade chodil ako dieťa. Mnohokrát som namaľoval to, čo sa mi vynorilo ako spomienka.“
Autor: Pavol Maria Kubiš
