Vtedy ešte ani poriadne nevedela, aké veľké sú jej zranenia a čo ju čaká, ale jedna z prvých otázok v nemocnici v Košiciach Šaci bola, či bude môcť mať druhé dieťatko. Napriek bolestiam, ktorými od úrazu Janka Vyparinová trpí, zníženej pohyblivosti pre poškodené nervy, sa v rodine Vyparinovcov tešia z vyše dvojmesačnej dcérky Leušky.
Malé dievčatko spokojne spinkalo v kočíku. Vyzeralo ako bábika, nebyť pravidelného pohybu malého telíčka pri dýchaní.
Zaujala nás snedá farba Leuškinej pokožky. „Je už taká opálená?“ spýtali sme sa. „Nie, taká sa narodila,“ odpovedala Janka Vyparinová s láskou v hlase aj v očiach.
Pre tehotenstvo a dojčenie sa vzdala liekov od bolesti
Lea sa narodila o mesiac skôr, vážila 2 330 gramov a merala 45 centimetrov. Janka v dôsledku trvalých následkov po popáleninách by mala užívať lieky od bolesti.
„Počas tehotenstva a teraz pre kojenie som ich vysadila,“ spomenula. Bolesti má stále, ale hovorí, že pohľad na vytúženú dcérku je najlepší liek na všetky bolesti. „Najskôr som chcela ostať bez liekov len počas tehotenstva. Ale malá potrebuje mliečko, tak ich stále neberiem, aby som ju mohla dojčiť.“
Na prechádzky paličku neberie, oprie sa o kočík
Janka potrebuje pri chôdzi oporu a podopiera sa paličkou, ale novú situáciu so starostlivosťou o bábätko berie optimisticky. „Teraz môžem nechať paličku doma a oprieť sa o kočík,“ odpovedala na otázku, či chodieva s malou aj na prechádzky.
Starostlivosť o dve deti a domácnosť by sama nezvládla, pomáhajú jej rodičia, sestra, kamarátka. Ale najmä manžel a starší syn Filipko. Je šiestak a chodí do hokejovej triedy v Základnej škole M. Rázusovej Martákovej v Liptovskom Mikuláši.
Filipko mamu poriadne vyobjímal
Zaujímala nás jeho reakcia na správu, že bude mať súrodenca. „Prijal to úplne v pohode, vyobjímal ma, lebo túžil po súrodencovi. Síce chcel najskôr bračeka, ale keď už bolo isté, že to bude dievčatko, pristihla som ho pri počítači, ako vyberá dievčenské mená. Vybral Lea a tak máme malú Leušku.“
Mamine pomáhal aj s výberom výbavičky pre sestru. „Väčšinou nakupujem cez internet. Keď som pre malú niečo vybrala, musela som mu to dať schváliť, kým som poslala objednávku.“
Filip je samostatný, do školy chodí autobusom, dobre sa učí a stíha pritom aj tréningy na ľade. Učí sa cudzie jazyky, angličtinu a ruštinu. Keď má čas, zoberie sestru v kočíku aj na prechádzku.
„Som na neho hrdá. Už odmalička bol šikovný. Keď mal dva a pol roka vedel povedať abecedu a v piatich rokoch sa naučil čítať.“
Nevládala sa pohnúť a obávala sa o syna
Druhého novembra 2007, keď v pivnici v dome Vyparinovcov v Podturni vybuchol kotol, bol Filipko doma s mamou. Často s ňou chodieval prikladať polienka do pece. V ten deň, našťastie, nešiel. Hral sa v obývačke.
„Keď som prikladala do pece, spomínam si, že som počula veľký hluk a nechápala som, čo sa stalo. Prvá myšlienka patrila Filipkovi, či sa mu niečo nestalo, lebo ja som sa nevládala ani pohnúť. Počula som, ako sa pýta, čo sa stalo. Povedala som mu, že nič a nech nejde dolu za mnou,“ vrátila sa Janka v spomienkach na deň nešťastia.
Jankin manžel Jozef sa vrátil v tom čase z práce a tiež mu tvrdila, že jej nič nie je. Cítila len bolesť ruky, preto jej manžel zavolal záchranku. Vtedy ešte nevnímala rozsiahle popáleniny na celom tele. „Mala som v tom nešťastí zrejme veľké šťastie, že som nemala spálenú kožu na hlave a tvári. Zrejme by som takú situáciu psychicky znášala oveľa horšie,“ vyjadrila sa s odstupom času.
Spočiatku si vážny stav nepripúšťala
Janku záchranári ošetrili a hneď ju previezli vrtuľníkom do nemocnice v Košiciach Šaci. Pamätá si ešte, ako sa vo vrtuľníku prebrala a chcela sa pozrieť z okna. Potom si spomína už len na nemocničné lôžko, na ktorom strávila dva mesiace.
Mladá žena si ešte ani v nemocnici spočiatku nechcela pripustiť, že je vo veľmi vážnom stave. Myslela si, že má len niekoľko rán na tele, lebo z nich krvácala a zlomenú ruku, pretože ju bolela. Až neskôr, keď jej vysvetlili situáciu, si musela pripustiť a vyrovnávať sa so situáciou, že takmer tri štvrtiny kože má poškodené popálením.
Vytrpela si neskutočné bolesti, nemohla sa ani pohnúť. V prvých dňoch jej rany preväzovali v narkóze, neskôr bola pri preväzovaní pri vedomí.
„Keď som prvýkrát uvidela rozsah popálenín, bola som v šoku. Nechcela som na svoje telo ani pozrieť. Veľmi ma bolelo a lieky proti bolesti nepomáhali.“
Veľkú oporu má v ľuďoch, ktorí stoja pri nej
Janka prekonala dvanásť operácií, veľa bolesti, ktoré ju sprevádzajú dodnes. O mladej, upravenej, krásnej a pokojnej žene, by to však nikto, kto nevie, čo prežila, nepovedal.
„Život beriem optimisticky vďaka ľuďom, ktorých mám okolo seba. Až po takýchto zážitkoch si človek uvedomí, na čom v živote záleží. Žiadne peniaze ani úspech či sláva sa nevyrovnajú úžasnej rodine, akú mám a ľuďom v mojom okolí, ktorí v najhorších chvíľach stáli a stále stoja pri mne.“
Jozef Vyparina, Jankin manžel a otec rodiny, je výnimočný muž, ktorý vždy stál pri manželke a pomáha jej so všetkým. Rovnako aj jej rodičia a mnoho ďalších ľudí.
„Je až neskutočné, ako ma dobrí ľudia okolo mňa nabili energiou, aby som sa dostala z najhoršieho, lebo spočiatku som mala aj zlé stavy. Ale uvedomila som si, že sa musím pozbierať, lebo mám pre koho žiť.“
Pomoc prišla z rôznych strán
„Po návrate z nemocnice sme bývali u mojich rodičov, ktorí sa o mňa spolu s manželom starali. Aj Filipko sa veľmi snažil. Každý deň chodila za mnou zdravotná sestra Janka Berníková z Podturne a preväzovala ma. Rehabilitačná sestra Mária Farkašová chodievala so mnou cvičiť. Bola som veľmi prekvapená, keď mi ešte v nemocnici povedali, že do Košíc prišlo vyše sedemdesiat ľudí z Podturne a okolia darovať krv, ktorú som potrebovala. Takúto pomoc aj finančnú zbierku na opravu domu zorganizoval starosta Podturne Marián Vojtík. Aj lekári a personál v nemocnici boli prekvapení, že také niečo ešte nevideli,“ opísala Janka pomoc, ktorú zrejme ani nečakala, ale prišla v pravú chvíľu.
Po necelom pol roku sa Vyparinovci vrátili do domu, kde sa nešťastie stalo. V opravenom dome zmenili spôsob vykurovania, teraz kúria v kozube.
Tehotenstvo aj pôrod prežila v pohode
Janka si aj po vyše šiestich rokoch spomenie na tragickú udalosť, ale vraví, že zo všetkého zlého si treba vybrať to najlepšie.
„Keď som videla, ako sa naša rodina zomkla a pomáhali mi aj ostatní ľudia, musela som sa pozbierať. Najmä pre nášho syna Filipka, manžela, ale aj ostatných.“
Teraz už aj pre dcérku Leu, hoci tehotenstvo aj čas, kým ju dojčí, musí byť bez liekov proti bolesti, ktoré by potrebovala.
„Rizikom bolo počas tehotenstva pribrať. Lekári ma upozorňovali, že koža sa mi môže potrhať a rany pootvárať. Našťastie, som pribrala len dve kilá. Tehotenstvo aj spontánny pôrod som prežila v pohode.“ Možno to bola aj odmena za to, čím všetkým si už mladá žena prešla.
Jozef je výnimočný manžel a otec
Najhoršie pre Janku Vyparinovú býva letné obdobie, keď sa jej koža trhá, rany sa otvárajú a hrozí jej riziko infekcie. Musí si dávať pozor.
Dobre jej robí rehabilitácia vo vode, ale návšteva verejných kúpalísk a plavární pre možnosť vzniku infekcie neprichádza do úvahy. Jozef Vyparina to vyriešil a manželke na záhrade spravil bazén. Urobil by pre ňu a deti čokoľvek. Dobro mu priam vyžaruje z očí.
Veľmi pekný vzťah má Jozef aj so synom a teraz už aj s dcérkou. „Od narodenia ju aj kúpe. Mne nedovolí, keďže nemám dobrú stabilitu a menej pohyblivú ruku. Hovorí, že radšej ju okúpe sám.“
Život sa zmenil, všetci sú spolu
Od narodenia Leušky v januári sa život Vyparinovcov zmenil a pre Janku akoby zrýchlil.
„Predtým som bola sama doma, čakávala som, kým sa Filipko vráti zo školy a manžel z práce. Keď sa malá narodila, manžel prišiel o prácu a teraz sme doma spolu. Rytmus dňa prispôsobujeme Leuške a Filipkovým školským a tréningovým povinnostiam,“ poznamenala Janka.
Mladá mamička priznala, že najmä k večeru cíti aj väčšiu únavu. Ale každú situáciu prijíma s pokorou. Aj stratu zamestnania manžela.
„Peniaze síce treba k životu, ale žiadne nenahradia lásku a šťastie, keď sa pozriem do postieľky na dcérku, alebo na syna. Asi je všetko tak, ako má byť. Hlavne, že sme spolu.“
