LIPTOV. V jednom narcisovom kvietku je napríklad Miško, ktorý čakal na maminu počas návštev s tým, že chce pri nej umrieť. Nikto mu neveril. Keď prišla mamka, položil si jej hlavu na kolená a pokojne vydýchol poslednýkrát.
V inom kvietku je Anička, ktorá prišla na oddelenie nádherne opálená s hrubým vrkočom. Zhubný nádor jej ukrajoval veľmi rýchlo z krásy. Bol dokonca rýchlejší ako bledla jej pokožka.
V ďalších kvietkoch množstvo batoliat na oddelení najmenších detí. A Ľubka, ktorá nechala doma zdravé dvojča, pritom ju objala leukémia. A Maroš, ktorý odchádzal s veľkým strachom v kriku. A Nelka, ktorej príbeh napísala jej mamina.
Anjelik túži po pozemskej láske
Malý anjelik často sedával Bohu na kolenách a takto sa s ním rozprával: „Bože, tvoja láska je nekonečná, tvoje milosrdenstvo je bezhraničné, ale aká je ľudská láska, ako dokážu ľudia milovať?“ A Boh povedal: „Ich láska siaha až do neba.“
Anjelik reagoval: „Ale ja by som chcela veľmi zažiť takú lásku.“ „Je tu jedna možnosť,“ odpovedal Boh. „Mám jedných rodičov, ktorí túžia po dieťatku, ale ich dieťa bude veľmi trpieť. Chcela by si to?“ Zaznelo áno.
Prišiel môj čas narodiť sa aj umrieť
Veľmi som sa tešila na svet. A keď som spoznávala prvé dotyky a slová v lone mamičky, chcela som rodičov už vidieť. Pôrod.
Každý sa na mňa usmieval, len ocko bol smutný. Veľmi chcel, aby som sa volala Tomáš. Ockov smútok však pominul, keď som sa mu zahľadela do očí a pohladila jeho srdiečko.
Blížili sa moje prvé Vianoce. Mne ale začala akosi oťažievať hlavička. Vtedy som pochopila, že už asi prichádza môj čas. Čas, keď musím všetkým nahradiť tie krásne chvíle, keď im musím opätovať ich lásku a pomôcť im zvládnuť beznádej. Aj som myslela, že to ja sama nezvládnem, keď som v spleti hadičiek a jemnom hluku nemocničných prístrojov hľadela na svojich rodičov. Boli zranení a smutní. Nemohla som ich vtedy ešte opustiť.
S maminkou sme ostali v nemocnici. Pre ňu to bola obrovská škola pokory a zrod jej obrovskej lásky k druhým. Bolo nás tam veľa detí. So Silvinkou sme boli najmenšie, ale boli tu aj veľké slečny ako Erika, ktorá mala osemnásť, ba aj devätnásťročný fešák Riško.
Chemoterapie, ožarovanie - všetko sa striedalo. Potom kopec liekov. Myslela som, že to moje telíčko ani nemôže vydržať.
Všetci sa snažili, ale aj napriek unikátnym postupom liečba nezaberala, a tak som sa po desiatich mesiacoch dostala do svojej postieľky domov.
Bola som šťastná, aj keď som sa postupne prestala hýbať a stratila zrak. Dokonca ku mne chodili ujo s tetami s plamienkom, uľahčili mi dýchanie a pomohli trochu od bolestí.
Pri postieľke sa vystriedalo veľmi veľa ľudí, no nik neodchádzal so srdcom uboleným a nešťastným. Naopak. Odchádzali obdarovaní kúskom môjho srdiečka, ktoré horelo mne darovanou láskou.
Keď už prišiel čas odísť, nebolo to ľahké. Nechcela som opustiť toľké milujúce srdcia. Vtedy mi maminka povedala: „Anjelik môj, ak ťa drží naša láska, nemusíš sa báť. My ťa budeme milovať aj keď budeš v nebíčku. Neboj sa, všetko tam pekne pokukaj a keď sa stretneme, všetko nám poukazuješ.“
Trochu som sa upokojila. Potom si ma zobral do náručia ocino. Zahľadel sa mi do očí a rečou, ktorú dovtedy používal len s maminkou, ma odovzdal do Božích rúk.
„A opäť som tu, Pane. Nebolo to ľahké. Bála som sa ich opustiť a vzdať sa ich lásky. Ale ona naozaj dosiahla nebo a je tu so mnou, v každom z ľudí však ostal kúsok môjho srdiečka.“
Prečo sa vracať do spomienok
Mnohí rodičia, ktorí odprevadili svoje deti v chorobe, po potrate alebo nehode na druhý breh, sa zhodli, že o odídených deťoch treba rozprávať. Dôvod? Aby sme my ostávajúci nezatlačili smrť, ani detskú, do tieňa. Veď bola a je súčasťou nášho života.
Naopak, aby sme vďaka týmto deťom boli lepšími, aby sme pochopili, že láska je viac ako vyriadený dom, aby sme vedeli, že palacinky od maminky sú nad nemocničnú stravu, aby sme tí, čo ostávame, s pochopením a rešpektom vzhliadali ku všetkým deťom.
Aby nadané, usmiate, mrzuté, dyslektické, hyperaktívne, pomalé, nervózne či srdité dieťa malo vždy našu bezpodmienečnú lásku. Aby všetka tá pozemská krása, ktorú nemohli oni zažiť, sa ich odchodom znásobila a tešila všetky bytosti.
