LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Nicolausáci za 35 rokov nakrútili viac než stoosemdesiat filmov. Mnohé z nich získali ocenenia na rôznych súťažiach. Výstava je venovaná základnej zostave Nicolausfilmu, ktorú tvorili: Ján Kuska, Jaroslav Chomo a Igor Brezina, ku ktorým sa neskôr pridali Dušan Guráň, Vinco Györy, Gejza Szabó, Ján Murányi, Jozef Uhliarik a ďalší.
Pod strechou najstaršieho liptovského filmového klubu sa dnes skrývajú desiatky tvorcov, vlastne skoro všetci, čo si kúpili kameru a majú ako tak predstavu o technike strihu. Tých, ktorí sa radi producírujú pred kamerou je ešte viac. Ján Kuska si zaspomínal.
- Odpoveď, čo bolo v našom prípade skôr, my alebo kamera, je jednoduchá: my. Ku kamere sme sa dostali ako študenti až v roku 1979 v S-klube a neskôr STEPS klube Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave náhodne. KAF-áci (čítaj členovia krúžku amatérskeho filmu) sme prvýkrát videli 8 milimetrový snímací prístroj Quarz sovietskej výroby.
S Jarom Chomom a Igorom Brezinom ste sa pokúšali dostať do fotografického krúžku, kde bolo ale plno.
- Nezobrali nás, ale bola šanca skúsiť aj akýsi filmový krúžok, čo sa nám zdalo, že ten prístroj sa podobá fotoaparátu. Probovali sme teda a po skúsenostiach s fotografickým krúžkom sme na konkurze svorne tvrdili, akí sme my filmoví machri a koľko už máme nafilmované. Kameru dovtedy nikto z nás asi ani nevidel, ale na šéfa krúžku Igora Rintela sme urobili veľký dojem. Boli sme traja novoprijatí a zakrátko nato zanechal štúdií aj náš šéf.
Tak ste vlastne začínali od piky a to je najlepšia škola, pretože dnes sú najväčší majstri totálni začiatočníci, ktorým ale nechýba v rukách špičková lacná technika.
- Vznikol bratislavský KAF, základ Nicolausfilmu. Vybavenie krúžku bolo sporé, pre dnešného čitateľa celkom neznáme, 8mm kamera Quartz na formát DS8, jedna 8 milimetrová premietačka Meos, prehliadačka, lepička na strihanie, nejaký statív, premietacie plátno a asi jeden magnetofón. Nás nik filmovať neučil a dlho sme zostali, a dodnes to platí, pri pokusoch a omyloch.
Prvý hraný film v roku 1980 mal názov Ukradnutý plagát, ale ten ste nedokončili.
- Bol to zrejme omyl, alebo dobrá škola? Ale nevedeli sme o tom dovtedy, pokým nám neprišli vyvolané filmy z laboratória. To si dnes ľudia ani nevedia predstaviť, o čom je reč. Čiernobiele hrané filmy – grotesky Žobrák, U zubára a Slovenská story - už takými omylmi neboli. Tie filmy nás chytili natoľko, že sme sa nerozpadli ani po skončení štúdií.
V roku 1983 Krúžok amatérskeho filmu V-klubu Vysokej vojenskej technickej školy ČSSP v Liptovskom Mikuláši našiel miesto, kde sa mohli filmári realizovať. Nikde inde v širokom ďalekom okolí nebol sklad a v ňom 8-milimetrová kamera sovietskej výroby LOMO, dva statívy, dva reflektory a dve staršie filmové 16 milimetrové kamery Krasnogor 2.
- Dnes to znie ako rozprávanie starej matere, ale bolo to tak. S tou technikou sa dalo akurát zatĺkať klince, ale my sme nezanevreli a vypísali sme nábor, a zrazu nás bolo ako hadov. Róbert Naumov, Ján Otčenáš, Eva Otčenášová, Aleš Randula, Ján Čermák, Igor Paulenka, Jaroslav Paulenka, František Kšír, Jiří Petráš, Ján Poslíšil, Juraj Beňo. Ale dlhšie vydržali iba najsilnejšie nátury.
Vo februári 1984 vás ako vážnych dokumentaristov poslali nakrútiť reportáž z Veľkej ceny Demänovských jaskýň.
- Tam sme prišli na to, že sovietska technika nie je všetko. Po zlých skúsenostiach sa vrátili k 8-milimetrovému formátu, ktorý bol v tom čase zrejme pre nás najvýhodnejší. Mali sme nezvukovú premietačku Meos duo a magnetofón. Ozvučovali sme na dvojpás - zvuk sa nahrával nie na celuloidový filmový pás, ale zvlášť na magnetofónový pás. Pri začatí premietania bol magnetofónový pás nastavený na hlavách magnetofónu tesne za zavádzacím pásom a po spustení projektora sa magnetofón spúšťal na premietnuté štartovacie značky: krúžok a krížik. Či sme trafili, aby bol zvuk synchrónny s obrazom – to bola otázka. Sprievodná hudba, komentár, to sa dalo trafiť. Vylepšiť projekcie sa podarilo tak, že magnetofón išiel inou rýchlosťou a zvukový technik držal stroj v rukách a rôznym naklápaním rýchlosť dobiehal alebo čakal obraz.
Do sveta neprofesionálneho filmu ste vstúpili v roku 1985 hranou 25-minútovou snímkou Prvovýstup. Komediálny nápad natočiť prvovýstup na Choč ani nie himalájskym, ani alpským štýlom bol vtedy originálny až natoľko, že som o vás napísal úplne prvý článok do novín.
- Veľmi dobre si na to pamätám a cením si to. V tom čase sme sa dostali do inej triedy. Aj techniku sme mali lepšiu. Stále bol problém kúpiť čosi zo Západu.
V predajniach sa nedala zohnať kvalita. Až v Prahe. Bol som tam kúpiť 8 milimetrovú kameru Eumig 881 PMA, zvukovú premietačku Rollei, prehliadačku na strih filmov a iné, cez bazár od pána Adamovského, otca herečky Zlatice Adamovskej.
To sme robili všetko už inak ako dovtedy. Najprv na hotový, zostrihaný film naniesť 0,8 milimetrov širokú magnetofónovú stopu. Film sme poslali do Prahy Jiřímu Rentzovi, významnému českému kinoamatérovi, ktorý mal na to zariadenie. Do troch týždňov ozvučený film bol späť. Meter filmu sa rovnal jednej Kčs (korune československej) plus poštovné. Premietačka fungovala ako magnetofón, aj prehrávala aj nahrávala. Počítače neboli, a preto sa to robilo na prvý pokus. Krásna kolektívna práca, na ktorú nikdy nikto z nás nezabudne.
O technických záležitostiach by sa dalo hovoriť veľa, ale bolo to ozaj tak nedokonalé a zložité, že často mnohé filmové nápady, scenár boli tomu podriadené.
A to ste ešte netušili, čo sa udeje v technickej oblasti na prelome 20. a 21. storočia.
- Koncom 80. rokov minulého storočia sme boli vybavení 8-milimetrovou technikou, či už na snímanie, ozvučovanie, premietanie, mali sme výborný svetelný park, statívy, premietacie plátna, dostatok materiálu. Začali sme znovu koketovať aj so 16-milimetrovým formátom, zohnali sme profesionálny strihací pult a profi kameru.
Ale razantne prišlo video a značkové filmové laboratóriá nám už posledný film, ktorý sme nakrútili na film, ani nevyvolali.
V roku 1989 nám kúpili prvú videokameru, na ten čas za neuveriteľných takmer 100-tisíc Kčs. Prišla potrebná videotechnika na strih a ozvučovanie, o premietaní ani nehovorím. Kvalita formátu VHS bola síce najpoužívanejšia, ale s odstupom času možno povedať, že analógové video systémy boli obrazovo najnekvalitnejšie.
Ale transformáciou v rezorte armády ste sa stali „bezdomovcami“, hoci s kvalitnou technikou.
- Technika zostala v škole a my sme nemali na čo točiť, akurát tak pivo. Stará filmová technika patrila už histórii, vhodná len do múzea. To aj vidno na výstave. Na videotechniku sme nemali a už to vyzeralo, že sme definitívne skončili, ale stal sa malý zázrak. Osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši, s ktorým sme mali veľmi dobrú spoluprácu od začiatku nášho pôsobenia v Liptove, kúpilo videokameru, strihový videorekordér a zverilo nám to do používania.
Okresná metodička pre film Juditka Feňvešová organizovala školenia pre amatérskych filmárov, na ktorých lektorovali profesionálni filmári rôznych profesií, napríklad s režisérom Samom Ivaškom, ktorý založil v Liptove pre filmárov v roku 1991 Prírodnú univerzitu, v rámci ktorej absolvovalo Školu kreatívnych médií v rokoch 1992 – 1993 aj časť nicolausákov.
Už to neboli len teoretické školenia, ale od začiatku najmä praktické nakrúcanie. Bola to významná kapitola v ére Nicolausu, ktorá posunula našu tvorbu, kreatívne cítenie a vnímanie sveta okolo nás o veľký kus dopredu.
