V New Yorku sa počas postgraduálneho štúdia stretol s jogou, relaxáciou a meditáciou. Podobnú skúsenosť išiel hľadať aj na Srí Lanku. Adrián Sipko z Liptovského Mikuláša mal možnosť porovnať na cestách po zahraničí dva úplne odlišné svety.
Čo vás inšpirovalo k absolvovaniu meditačného pobytu na Srí Lanke?
- Bol súčasťou mojej takmer mesačnej cesty po Ázii. Najskôr som navštívil sestru v Dubaji, ktorá tam vyučuje na Canadian University of Dubai. Potom som navštívil Srí Lanku, kde som absolvoval pobyt v kláštore, safari a návštevu historických pamiatok, napríklad stredovekú pevnosť Sigiriya s unikátnym koncentrickým systémom opevnení, a komplex kráľovských palácov v Polonnaruwe. V kláštore som chcel mať autentický zážitok s meditáciou, teda s niečím, čo som už poznal z USA.
O čo konkrétne išlo?
- V New Yorku som sa oboznámil s intenzívnym cvičením jogy. Žil som tam niekoľko rokov a pravidelne som chodil na cvičenia jogy v Himalayan Institute Yoga Center. Život v New Yorku je veľmi náročný. Je tam celodenný hluk, hektický život, presuny na veľké vzdialenosti, konkurenčný boj. Ako kompenzáciu na sedavý životný štýl, nadmerné podnety a stres tisíce obyvateľov mesta pravidelne navštevujú jogové centrá.
Čo ste sa tam naučili?
- Systematicky si uvoľniť svaly chrbta a lopatiek stuhnuté od dlhodobého sedenia a svaly ramien ako následok reakcie na stres. Ako obrannú reakciu na stres, bez toho aby sme si to uvedomovali, automaticky sťahujeme horné trapézové svaly a brušné svaly. Bežný človek v strese ich takto údajne stiahne aj desiatkykrát za deň. Z toho potom pramenia bolesti hlavy, migrény, problémy s trávením a podobne. V New Yorku som sa pomocou sérií cvičení naučil uvoľniť si svaly, pomocou dýchacích cvičení uvoľniť dych a tým zrelaxovať myseľ. Na to nadväzovala meditácia ako hlbšia forma relaxácie v sede, slúžiaca na ďalšie prehĺbenie uvoľnenia mysle. Očakával som, že niečo podobné, možno v intenzívnejšej forme, zažijem na Srí Lanke.
Aké boli vaše prvé dojmy?
- Hneď na letisku som si uvedomil, že je to rozvojová krajina s výrazne nižšou životnou úrovňou ako v Dubaji. Z letiska som do kláštora išiel taxíkom. Po čase sme vošli do džungle, kde sme už postupovali veľmi pomaly. Keď sme došli do kláštora, už sa zotmelo. Taxikár pred bránou spustil maják na streche auta a povedal, aby som sa čo najrýchlejšie presunul do kláštora, pretože naokolo sú tigre. On z auta ani nevystúpil.
Privítal ma mních, ktorý ma odviedol do veľkej miestnosti, kde nás spalo dvadsať. Päť Európanov, zvyšok miestnych účastníkov pobytu. Mních mi pridelil posteľ na spanie oddelenú od ďalšej postele plachtou visiacou zo stropu. Nasledujúce ráno o štvrtej ma zobudil zvuk obrovského gongu, ktorý všetko v kláštore rozvibroval. Takto ma budil ďalších deväť dní.
Ako prebiehal pobyt?
- Organizačne bol veľmi dobre pripravený. Viedol ho opát kláštora, starší pán, ktorý povedal inštrukcie najskôr v miestnom jazyku a potom v angličtine. Každý mal pridelené miesto na sedenie a číslo. Mnísi sedeli naľavo, v strede muži a napravo ženy. Opát nám vysvetlil, že v nasledujúcich dňoch absolvujeme kurz nenáboženskej meditácie bdelej pozornosti. Kláštor sa niekoľkokrát do roka takto otvára pre verejnosť. Kurz je určený predovšetkým pre obyvateľov hlavného mesta, bežných ľudí aj podnikateľov, ktorí sa potrebujú stíšiť, zažiť vnútorný pokoj a zlepšiť si koncentráciu. Stíšeniu a zlepšeniu koncentrácie malo pomôcť aj zachovávanie takzvaného vonkajšieho ticha, pre účastníkov pobytu teda zákaz rozprávať sa.
V čom spočívali meditačné sedenia?
- S meditáciou sme začínali každý deň o pol piatej ráno a s prestávkami trvala do 20.30 hodiny. V porovnaní s tým, čo som zažil v New Yorku, tu bol prístup oveľa intenzívnejší, až radikálny. V New Yorku sme sa k meditácii postupne prepracovali. Meditácia v sede s prekríženými nohami trvala približne 45 minút. Pred aj po meditácii sme robili fyzické cvičenia. Meditácia bola príjemná. Na Srí Lanke sa meditovalo dvanásť hodín denne, bez prípravy, naťahovacích a uvoľňovacích cvičení medzi jednotlivými meditačnými sedeniami.
Na čo ste sa koncentrovali počas meditácie?
- Išlo o dlhodobé sedenie s vystretým chrbtom a sústreďovanie sa na dýchanie. Ak sa počas toho vynárali myšlienky, nemali sme ich rozvíjať. Samozrejme, myseľ mala tendenciu odbiehať, ale pri cvičení sa jej koncentrácia zlepšovala.
Ako ste zvládali tých dvanásť hodín denne?
- Bolo to mimoriadne náročné, zvlášť prvé tri dni boli kritické. Cítil som bolesti v kolenách, bedrových kĺboch a chrbtici. Myseľ sa proti tomu tiež búrila a jej obsah tvorili prevažne negatívne emócie. V ďalších dňoch však nepohoda a bolesti ustúpili a myseľ bola schopná sa stále viac koncentrovať na dych. Nepohodu najviac cítili Európania. Tŕpli nám nohy, vystierali sme ich, predkláňali sa alebo zakláňali. Museli sme znášať aj tropické horúčavy v miestnosti bez klimatizácie. Mnísi sedeli celé hodiny bez pohnutia, Srílančania podobne. S úsmevom si spomínam, ako nám opát hovoril, že Európania žijú taký pohodlný život, že nedokážu ani pokojne sedieť.
Ako hodnotíte svoj meditačný pobyt?
- Som veľmi spokojný, že som to úspešne zvládol. Napriek náročnosti a značnej nepohode je pobyt unikátnou skúsenosťou, ktorá mi rozšírila pohľad na svet a obohatila ma. Už len vizuálne obrazy, ktoré mi ostali v pamäti, sú unikátne. Všade dookola sýtozelená farba tropickej vegetácie, mnísi v oranžových rúchach a účastníci pobytu v bielych šatách, ktoré nám na konci pobytu darovali.
Zistili ste na sebe nejaké zmeny?
- Hneď po pobyte som si všimol, že sa mi prehĺbila schopnosť uvoľnenej koncentrácie. Jasnejšie vnímam farby aj zvuky, jasne si pamätám veci, ktoré zvyčajne robíme automaticky, napríklad zamknutie dverí. Pri svojej práci vysokoškolského pedagóga som si všimol väčšie uvoľnenie a koncentráciu, keď analyzujem náročné odborné texty. Získal som istý nadhľad voči príjemným a nepríjemným veciam, ktoré nám život prináša. Veci beriem také, aké sú. K nepríjemným veciam nepristupujem s averziou a zároveň sa kŕčovito neženiem za príjemnými vecami. Lebo všetko je relatívne.
