RUŽOMBEROK. V stretnutí piateho jarného kola v Zlatých Moravciach si talentovaný chalan, študent 3. ročníka Obchodnej akadémie v Ružomberku, ktorý má len sedemnásť rokov, odkrútil svoj krst v najvyššej súťaži.
Aký to bol pocit, keď ste 8. januára do „zimy“ vhupli s A tímom a nie s dorastom?
- Ešte pred Vianocami asistent trénera áčka Ján Haspra nám oznámil, že do zimnej prípravy bude zaradených pár dorastencov. Vtedy zaznelo i moje meno. Samozrejme, mal som z toho veľkú radosť. Vedel som, že takáto zima mi môže mnoho dať a hlavne získam nové skúsenosti. V tom čase mi však ani nenapadlo, že ja taký mladý v kádri zostanem.
Vukušič vás potom zobral na herné sústredenie do Turecka a nezabúdal na vás ani v prípravných stretnutiach. Vnímali ste to, že vážne s vami ráta?
- Ani nie. Hoci v kútiku duše som si želal, že by to mohlo vyjsť. Nevenoval som však tejto veci dáku zvýšenú pozornosť.
Takže kedy ste si boli istí?
- Po návrate z Turecka, keď som jediný zostal v tíme a ostatní dvaja chalani sa vrátili do dorastu. Začal som veriť aj v nejaké corgoňligové minúty.
Váš veľký sen sa naplnil v Zlatých Moravciach. Skúste opísať tú chvíľu.
- Prebiehala tuším 60. min. zápasu, keď sa zranil stopér Lukáš Greššák. Práve som sa rozcvičoval mimo hracej plochy aj s ďalšími hráčmi, no tušil som, že tréner Chovanec siahne po mne. Zavolal ma, upokojil, aby som sa nebál a hral to, čo som zvyknutý.
V ďalšom kole v domácom dueli s Banskou Bystricou už meno Dominik Kružliak figurovalo v základnej zostave MFK. Bol to veľký deň vo vašej futbalovej kariére?
- Bol som strašne šťastný. Lenže po zápase boli moje pocity dosť zmiešané. Na jednej strane to bola fantázia, že som odohral celých deväťdesiat minút, avšak strašne ma mrzelo, že stretnutie nám absolútne nevyšlo. Ani herne, ani výsledkovo, prehrali sme 0:2. Určite inak som si svoju premiéru v Corgoň lige predstavoval.
Radosť vám nepriniesli ani ďalšie celozápasové štarty – v Nitre či v pohárových súbojoch s s Košicami.
- Veru, začal som dostávať príležitosti, keď sa mužstvu nedarí. Nie je to nič príjemné.
Ako medzi seba vás v kabíne zobrali jej mazáci ?
- Je to úplne v pohode. Nikto ma nebuzeruje, skôr tí starší sa mi snažia pomáhať aj radami.
Pred rokom zase tréner Ladislav Šimčo si v zime do tréningového procesu zobral vtedy osemnásťročného Adama Zreľáka a ten obratom sa stal jedným zo stabilných článkov ružomberského mužstva. Čo tak Zreľáka napodobniť?
- Mnohí v klube ma k Adamovi prirovnávajú. Hoci on je ofenzívny hráč a ja obranca. Chytil sa veľmi mladý. Rád by som sa tiež podobne v prvom mužstve uplatnil.
Už si vás všimol aj reprezentačný tréner osemnástky Milan Malatinský. Čo to pre vás znamená?
- Prvý raz som sa dostal do nominácie nejakého slovenského výberu, a to na Slovakia Cup. Ďalšia obrovská výzva a tiež záväzok, aby som nesklamal.
Ešte otázka na záver. Dominik, aké boli futbalové začiatky?
- Mal som deväť alebo desať rokov, keď ma otec doviedol na ihrisko v Palúdzke. On bol aj mojím prvý trénerom. Tam si ma všimol tréner Igor Bella a od dvanástich rokov som v Ružomberku.
