LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dnes má Helena Blašková osemdesiatjeden rokov a titul Senior roka 2013.
Doba a prostredie boli v čase 1. hospodárskej krízy veľmi neláskavé k trom deťom, z ktorých najstarší Helenin brat mal len desať rokov.
Navyše, po otcovej smrti ostal dlh na dome sedemtisíc korún. V tom čase neuveriteľne veľká suma. Dlh vraj splácali dve kravičky.
„My deti sme tak vyrastali v nepredstaviteľnej biede, ktorá deptala aj našu novú mamu a tá nám to dávala náležite pocítiť. Bitky sme si užili až-až.“
Brat Gusto sa po skončení meštianky zamestnal u podnikateľa Kráľa. Po rokoch sa Helena dozvedela, že bol „po ruke" pani podnikateľovej a až keď zosilnel, začal robiť v továrni.
„Môj život bol a je veľmi zložitý,“ pozrela na nás. V jej pohľade bolo toľko dobroty a láskavosti, že o zložitom živote by nemala hovoriť. Aj pleť na tvári má krásne jasnú, a že má viac ako osemdesiat sa zdá takmer nemožné.
„Mala a má náročný život, ale vždy a všade rozdáva dobro,“ vyvrátila pochybnosti Iveta Kotrbová, vedúca zdravotného úseku v Domove pre seniorov Golden Age v Ondrašovej, kde osemdesiatnička žije v jednej izbe so svojím ťažko chorým bratom.
Práve toto zariadenie spomedzi svojich deväťdesiatich klientov navrhlo vlani Helenu Blaškovú na titul Senior roka. Víťazov ankety vyhlasovali v Bojniciach a H. Blašková tam cestovala spolu s I. Kotrbovou.
„Cesta s ňou bola pre mňa najväčším zážitkom,“ priznala osemdesiatnička. „Tak krásne sme sa o všeličom v aute vyrozprávali.“
Život jej nadelil nešťastia
Helena Blašková hovorí, že od mala sa búrila proti chudobe a neprávostiam. Dokonca v škole ju volali advokát chudobných.
„V pätnástke po absolvovaní prvého ročníka hospodárskej školy som odišla do Ošetrovateľskej školy v Bratislave. Skončila som ako zdravotná laborantka a dostala som umiestnenku do Turčianskych Teplíc. Pri vstupnej prehliadke mi však zistili tuberkulózu, a tak namiesto do práce som šla na liečenie do Kuneradu, kde som ostala potom pracovať ako laborantka.“
Po vydaji nasledovala manžela do Košíc, kde začala pracovať v štátnej správe. Popri zamestnaní si urobila vysokú školu a po jej absolvovaní pracovala na národnom výbore ako právnička. „V škole som bola advokátkou chudobných a aj som ňou ostala.“
Keď sme sa v spomienkach vracali k jej rodinnému životu, odkrývala ďalšie bolesti. „Škoda, už devätnásť rokov je, čo mi muž umrel. Dobrý človek to bol, aspoň manželstvo sa mi vydarilo. Aj syn Miro sa nám vydaril. Vysokoškolským pedagógom bol, ale ako päťdesiatjedenročnému mu zistili nádor na mozgu. Po operácii bol v kóme a teraz už deviaty rok leží pripútaný na lôžko v Košiciach. V podstate žije len na posteli a vozíku, no musia ho prekladať. Keď ho po operácii oživovali, prerazili mu aj sací systém, takže ani vody sa nemôže napiť. Len po ležiačky si z fľašky kvapká do úst.“
Synovi po operácii predpovedali, že do pol roka umrie. „Vtedy som závidela Veteškovi, ktorý bol mesiac po mojom synovi operovaný, a on ešte aj do parlamentu šiel. Bože, ako som mu závidela.“
Ona chodieva za synom raz do mesiaca a trvá jej takmer dva týždne, kým sa znovu ako-tak upokojí, aby mohla pomáhať dvom svojim bratom, ktorí ju denne potrebujú.
„Syn je v zariadení už tretí rok. Dovtedy ho opatrovala jeho svokra, ktorá má ošetrovateľský kurz. Ja som ho nevládala ani zodvihnúť, ani preložiť. Keď obaja dostali ponorkovú chorobu a šli si na nervy, odišiel do zariadenia v Košiciach. Má sám izbu a povedal mi, že je tam spokojný, no nevie prijať to, čo sa mu stalo.“
Helena Blašková sa po tom, ako ostal jej syn na posteli, rozhodla predať svoj byt a všetky peniaze zaň darovala neveste. Vraj aby necítila finančnú stratu v chorobe svojho manžela a mohla financovať aj školy svojim dvom dievčatám, Heleniným vnučkám.
„Nevestu si veľmi považujem. Môjho syna, svojho manžela si berie domov každý piatok a v nedeľu večer ho odváža naspäť.“ Dodala: „Ešte dobre, že môj skôr umrel, ako sa toto stalo nášmu synovi. Utrápil by sa.“
Prijala ťažký osud a pomáha
Helena Blašková patrí v zariadení v Ondrašovej medzi jeho prvých klientov. Pamätá si, že vtedy jedna sestra robila všetko: opatrovateľku, upratovačku, vydávala jedlo.
Zažila aj také situácie, keď sestrička sprchovala jedného muža, no inej žene bolo treba pomôcť pri začínajúcom epileptickom záchvate, tak dosprchovala muža ona.
Alebo: „Doviezli stravu, no sestrička šla niekoho ratovať, tak som vydala aj stravu. Akosi som bola vždy po ruke tam, kde bolo treba pomôcť, tak som pomáhala. Ostalo mi to v krvi dodnes,“ skonštatovala. „Nedávno som čítala jednu múdrosť - ak človek padne na dno, ale urobí dobre niekomu, komu je ešte horšie, ľahšie znáša svoje problémy.“
Druhý Helenin brat žije v rodinnom dome v Ondrašovej. Často k nemu chodieva, aby pomohla. Je tiež ťažko chorý. Jeho príbeh opísala slovami:
„Má upchatú cievu na nohe, tá je od kolena takmer bez života. Na druhej nohe má bedrový kĺb rozsypaný, takže problémy. Tiež je starý mládenec ako prvý brat, a keď kedysi narukoval do Čiech, tam ho rovno do basy. Vraj politický nestabilný. Pracoval v lome a pri výbuchoch ohluchol.“
Keďže ani tento brat už nezvláda život sám, H. Blašková uvažuje o tom, že by prišiel k nim do domova pre seniorov. Problém vidí v tom, že je starý mládenec so svojimi manierami.
„Chce sám bývať, celý život bol sám, a tu nemajú jednotku izbu voľnú,“ rozplakala sa. „Neviem to doriešiť. Nemôžem mu to urobiť, aby býval s niekým, s kým by sa nemali radi, s kým by vznikali konfliktné situácie. Poznám ho, bývala som s ním, keď som predala svoj byt, ale my máme dobrý vzťah. Teraz niet riešenia.“
Po chvíli ticha, azda aby zmenila tému, priznala, že sa stará aj o hriadku kvetov pred penziónom. Momentálne vysiala cínie. „Len občas si ľahnem, potrebujem nohy vystrieť. Najmä keď je spln, vtedy sa mi už niekoľko dní dopredu ťažko chodí.“
Nemá vraj čas na seba
Vo všetkom, čo jej osud nadelil, vidí však aj pozitíva: „Takýto život ma udržuje v sviežosti. Nemám čas rozmýšľať o svojom trápení, o svojich chorobách.“
Keď sme zvrtli reč znovu na zariadenie, v ktorom býva s ostatnými klientmi s vekovým priemerom osemdesiatpäť rokov, povedala: „Prišla som sem bývať pre brata, sama by som nešla. Pre väčšinu ľudí je však život v tomto zariadení požehnaním. Najmä, keď potrebujú pomôcť, keď už nie sú samostatní.“
Dodala, že si nevie predstaviť bývať s niekým iným ako s vlastným bratom. Pomáha jemu a všetkým, ktorí jej pomoc potrebujú. Vitálna, krásna osemdesiatnička.
Autor: DarmaRA Sarita Poliaková
