HAVRÁNOK. V skromných podmienkach pokračuje Liptovské múzeum so sídlom v Ružomberku v opravách narušených častí kamenného muriva vo svahu a postupne vymieňajú drevené časti náznakových stavieb, ilustrujúcich život obyvateľov.
Hlavná sezóna skanzenov, múzeí pod holým nebom, ako aj archeoskanzenov, ku ktorým patrí aj Havránok, sa blíži. Pozornosť návštevníkov z rôznych kútoch krajiny i zo zahraničia priťahujú tradičné Keltské dni. Je to programové podujatie, ktoré Liptovské múzeum organizuje s nadšencami keltskej kultúry zo skupiny Vae Victis.
Havránok rabovali amatérski archeológovia
„Tam vidno, čo všetko sme po Keltoch zdedili. Aj časť našej DNA, ako aj mnoho iných prozaickejších vecí. Napríklad názov našej najdlhšej rieky Váh je keltského pôvodu. Na Havránku spracovávali železnú rudu a podľa nálezov to zvládli na vysokej úrovni. Havránok patrí k zvyškom centrálnych hradísk zvaných oppidá, ktoré boli v oblasti Bratislavy, Plaveckého Podhradia, Nitrianskeho Hrádku a inde,“ spomenul riaditeľ Liptovského múzea so sídlom v Ružomberku Martin Krupa.
Prvé mince, takzvané biateky, razili aj v Liptove. Oblasť v okolí Liptovskej Sielnice sa stala známym náleziskom, ktoré vydávalo artefakty a tie zdobia vitríny významných európskych múzeí.
„Samozrejme, bez označenia ich pôvodu, čo je z hľadiska informácie v múzeu absurdná situácia. Ale taký je osud málo známych miest. Havránok doslova rabovali najmä amatérski archeológovia z okolitých dedín a artefakty zamieňali s krčmármi za pálenku. Tí ich potom dobre predali vo väčších mestách priekupníkom,“ vysvetlil M. Krupa.
Príroda umocňuje dojem z výsledkov vykopávok
Známy archeológ Karol Pieta z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre venoval Havránku viac než pol profesijného života. Aj on má ťažké srdce na miestnych zberačov a hľadačov pokladov.
„Vtedy som bol začínajúcim archeológom. Neskôr som pochopil magiku miesta. Ono mi poskytlo toľko impulzov a inšpirácií, že som tam ostal. Prekrásna príroda umocňuje dojem z výsledkov vykopávok a privádza tam mnoho záujemcov o najstaršie dejiny Slovenska,“ povedal K. Pieta.
Archeologické prieskumy a vykopávky potvrdili, že v keltskej osade Kotínov prekvital život na rozhraní rokov 300 pred naším letopočtom až do roku 200 nášho letopočtu.
Sídlisko z mladšej doby železnej vydalo zvyšky pôvodnej hradby keltského hradiska, pozostatky obetnej šachty s druidskou svätyňou, oltárikom. Našli tam aj kosti siedmich rituálne obetovaných ľudí.
„Svätyňa s drevenými i pieskovcovými časťami vyžaduje po rokoch už rekonštrukciu. Jej časť je jedinou autentickou stavbou svojho druhu v strednej Európe,“ poznamenal M. Krupa.
„Okolo hradiska bolo asi šesť osád, dve z nich sú teraz utopené v priehradnom jazere, časť odkrytých domov postavili v radovom systéme,“ pripomenul K. Pieta, znalec kultúry doby železnej a rímskej aj doby sťahovania národov.
Do severných oblastí Slovenska priniesli Kelti okrem iného aj poznanie hrnčiarskeho kruhu. Mnohé na Havránku nájdené hlinené nádoby sú vo vitrínach v tamojšej malej expozícii keltskej archeologickej lokality, ktorá je magnetom aj preto, že je nad Liptovskou Marou.
„Keltské dní sú príťažlivé ukážkami dobových remesiel, navyše v historicky autentickom prostredí, priamo v archeologickom parku. Ak by bolo k dispozícii viac peňazí, mohol by archeologický výskum pokračovať. Návštevníci sú vďační za náznakové objekty, ktoré ilustrujú život spred takmer dvoch tisíc rokov,“ povedal M. Krupa.
Magické miesto vyvoláva hororové sny
Masív Havránku dýcha neopakovateľnou atmosférou, v ktorej je kus histórie. Návštevníci sa do keltského oppida dostanú cestičkami i chodníkmi, ktoré ich navedú priamo cez keltskú svätyňu, v ktorej druidi v dávnych časoch dokázali obetovať aj človeka.
Havránok však priťahuje romantikov s predstavivosťou. Poniektorí sa usilujú meditovať vo svätyni, obradne sa dotýkať stĺpov a preniknúť aspoň v myšlienkach do minulosti. Pochopiť génius loci, populi, regionis.
„V roku 2003 som nad obetiskom strávil noc s kamarátkou len v spacáku. A snívali sa nám veruže kadejaké hororové príhody.“ Podobné zážitky majú aj študenti archeológie, ktorí tam praxujú, alebo tam pracovali ako dobrovoľníci Stromu života.
Ojedinelé obetisko vykopali archeológovia zo Žiliny. Takých obetísk nie je veľa, len v Zemplíne, na Bodrogu, v Trenčianskych Tepliciach, v Prosnom, pri Považskej Bystrici, v Plaveckom Podhradí a v Liptove.
Ľudí zrejme obetovali podzemnému božstvu
K. Pieta obrady nespája s konkrétnym kultom. „Vieme o nich veľmi málo. Vieme o bohoch, čo asi mali v rezorte, ale obetisko v Liptove sa zdá polyteistické, lebo tam sú zastúpené nebeské aj podzemné božstvá. Je tam jama, niečo smerujúce do zeme. Oheň z hranice smeruje do neba. Ľudí tam zrejme obetovali podzemnému božstvu. Ale výrobky a plodiny išli nebeským božstvám.“
Havránok bol podľa historikov pevnosťou i kultovým miestom. „Model sa opakuje. Predstavme si Slovensko, v ňom rieky a pohoria, ktoré vytvárajú prirodzené geografické celky. Kelti žili v anarchistickej demokracii, bez otrokov. Ženy mali rovnaké postavenie s mužmi. Vo všetkom. I v boji, keď bojovali v prvých radoch s mečom v ruke. V dobách vrcholného osídlenia boli v regiónoch určité centrá rozmiestnené dosť pravidelne. Len nevieme, či bolo na Spiši, či v Liptove,“ hovoril K. Pieta.
Po Keltoch sa tam usídlili Slovania, po ktorých sú pozostatky stredovekého dreveného hrádku z 11. až 15. storočia, opevnenie z palisád. Aj laténska hradba a brána, ale i stredoveká obranná priekopa, most, dláždené nádvorie a suterén obytnej veže.
Keltský národ prinášal civilizáciu
Obyvateľov z osád zmeny klímy okolo roku tisíc nášho letopočtu vyhnali z údolia Váhu do vyššie položených polôh. Všade bolo dostatok pramennej pitnej vody. K. Pieta si myslí, že Havránok je akýmsi doplnkom okolitej prírody. Narúša zaužívanú predstavu, že história Liptova sa začala písať až národnými dejinami.
„Keltské kmene, národ, ktorý so sebou prinášal civilizačné znalosti, písmo, remeslá a peňažnú výmenu boli medzi prvými. Ale v súčasnosti sa mi vidí, že vzniká keltománia,“ dodal s úsmevom K. Pieta.
