RUŽOMBEROK. Bolo to v polovici sezóny 2010/2011, keď ako devätnásťročná prišla do MBK Ružomberok z Popradu.
V prvých dvoch extraligových ročníkov dostávala pomenej príležitostí, no vlani pravidelne nastupovala z druhej línie a reprezentovala Slovensko na majstrovstvách Európy žien vo Francúzsku.
Momentálne Dominika Baburová má za sebou najvydarenejšiu sezónu na klubovej scéne.
V nedeľu 11. mája, len dva týždne po skončení extraligovej finálovej série, sa začal prvý reprezentačný blok. Nechceli ste si dopriať dlhšiu pauzu od basketbalu?
- Spolu to bolo trinásť dní, čo nie je až tak málo. Na taký základný úplný oddych to aj stačilo. Myslím si, že každý normálny športovec, keď je zdravý, teší sa na reprezentáciu svojej krajiny. Ja povinnosti v národnom družstve beriem jednoznačne ako pozitívum, ako ďalšiu výzvu v mojej ka- riére.
Trénerom ženskej reprezentácie sa stal Maroš Kováčik, ktorý je tiež koučom Good Angels Košice, veľkého rivala ružomberského tímu. Nemáte z toho trochu obavy?
- Vôbec nie. Pána Kováčika beriem ako profesionála, ktorý predovšetkým chce doviesť Slovensko na európsky šam-pionát. Neviem si ani predstaviť, že by do reprezentácie prenášal nejaké ligové súboje, hoci aj o titul.
Basketbalový ročník 2013/2014 bol pre vás výnimočný. Kým ešte aj za trénera Štefana Sviteka v predchádzajúcej sezóne ste do zápasu „naskakovali“ z lavičky, teraz sa z Baburovej stala hráčka základnej päťky. Bola nová rola aj o väčšej zodpovednosti?
- Určite, hlavne v úvode sezóny som to nemala ľahké. No nielen ja, ale ani tréner so mnou. Viac sa odo mňa očakávalo, vyššia bola fyzická i psychická záťaž, takisto minutáž. Priznám sa, nejaký čas mi trvalo, kým som si zvykla.
Začiatok sezóny nebol podľa mojich predstáv, stred a koniec celkom mohol byť. Stále však ešte veľa potrebujem na sebe pracovať. Predovšetkým s kolísavosťou svojich výkonov nemôžem byť spokojná. Chýbala väčšia herná vyrovnanosť, jeden zápas mi vyšiel lepšie, druhý horšie.
Aké nádeje spájate s reprezentačnou fázou?
- Jednoznačne pobiť sa o miesto v tíme a pomôcť k postupu na Európu. Takto asi zmýšľa každá z nás.
V ročníku 2012/2013 Ružomberok viedol Štefan Svitek, za ktorého sa do mesta opäť vrátil basketbalový boom. Po jeho odchode do Wislly Krakov, družstvo prevzal Juraj Suja. Skúste porovnať týchto koučov.
- Myslím si, že obaja sú výborní tréneri. Taký najväčší rozdiel bol v tom, že pán Svitek bol starší a skúsenejší. Pán Suja je mladý, no veľmi chce niečo dokázať.
Kto je z nich väčší burlivák?
- Obom nechýbajú emócie, o niečo impulzívnejší je náš súčasný tréner.
Vráťme sa ale o niekoľko rokov späť. Vraj ako žiačka ste si vysnili raz hrať za Ružomberok. Áno?
- Chodili sme vtedy s Popradom, celý autobus, na zápasy Európskej ligy do Ružomberka. Ja som zvlášť obdivovala Ivetu Bielikovú. Neraz sme vycestovali s rodičmi spolu so sestrou.
To bola veľká éra - Ruža vyšperkovaná dvoma klubovými primátmi v Európe. Teraz je situácia iná. Beriete aj súčasný Ružomberok?
- Viem, prišla som do Ružomberka po jeho najlepších časoch, no stále je to klub s úžasnou históriou a pravidelne štartujúci v európskej pohárovej súťaži. Som šťastná, že sa moja veľká túžba naplnila.
Boli aj chvíle, keď ste sama pre seba prehodnocovali správnosť ružomberského kroku?
- V začiatkoch som veľa príležitostí nedostávali, vtedy mi hlavou prechádzali všakovaké myšlienky. No vravela som si, ak si človek zvolí nejakú cestu, o správnosti ktorej je presvedčený, nemal by sa vzdávať. Toho som sa držala. Aj keď som nehrávala, na tréningoch som sa snažila vydať zo seba všetko. A vyplatilo sa to.
Je známe, že ešte v dorasteneckom veku vaša basketbalová dráha bola vážne ohrozená. Vraj ste vtedy mali obavy, či sa vôbec medzi deravé koše vrátite. Ako to vlastne bolo?
- Keď som mala sedemnásť, veľmi vážne som si na tréningu zranila koleno. Diagnóza bola hrozivá, išlo o roztrhnutý krížny väz. Niektorí lekári, vzhľadom na môj vek tvrdili, že nie je možné vykonať plastiku roztrhnutého väzu, lebo ešte nemám uzatvorené rastové štrbiny. Našiel sa ale jeden špecialista, ktorý vyhlásil, že to nebude problém a išiel do toho. Všetko dobre dopadlo.
V Poprade ste vyrastali spolu so svojou dvojičkou Alexandrou, ktorá naposledy obliekala dres Piešťanských Čajok. Uvažujete opäť nájsť so sestrou spoločnú cestu?
- Intenzívne nad tým rozmýšľam. Je to naša spoločná ambícia, zase hrať spolu v jednom tíme. Uvidíme, či sa nám to podarí. Sestra však musí byť v prvom rade zdravá.
Dokedy máte zmluvu s Ružomberkom?
- Ešte rok mám platný kontrakt.
Čomu sa popri profesionálnom basketbale venujete?
- Študujem na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. V odbore sociálna práca som bakalárka, teraz navštevujem 4. ročník.
