STREDNÝ LIPTOV. Ako človek rastie, pribúdajú mu prezývky. Pri narodení je Bacuľko, po prvých krokoch Srnček splašený, v škôlke Loptoš a v škole napríklad Šprt. V dospelosti prezývok pribúda ešte viac.
S dedinami je však inak. Neraz sa niečo udialo pred sto i viac rokmi a prezývka sa traduje roky. Hoci, mladšie generácie o nich možno ani netušia. Pozrime sa, ako je to s posmešnými prídomkami liptovských obcí.
Hubári
Lesy v okolí Beharoviec sú obľúbeným miestom hubárov. Vraj, ak huby nikde nerastú, z Beharoviec sa odchádza s dobrým úlovkom. A preto na prezývku Hubári sú všetci domorodci veľmi hrdí.
Kapčiari
Trnovec patrí medzi obce, ktoré svoju prezývku získali vďaka usilovnosti, šikovnosti ľudí. Trnovecké kapce boli povestné, v zime v nich bolo teplo, v lete chladili. Dali sa prať, takže dlho boli ako nové.
Koričiari
Aj Jalovec sa vyhol posmešnej prezývke. Korce, nádoby na múku z obce, boli vyhľadávané po celom regióne.
Žabiari
Svätý Kríž je roztrúsený po okolitých kopcoch. Jeho centrom niekedy bolo Činovisko s obchodom i krčmou. Keď sa chlapi napili, domov mali poriadny kus cesty.
Raz jednému slúžnemu prišlo od pitia zle. Krčmár mu poradil, aby si kúpil haringy a cestou domov ich zjedol. Slúžny si ich strčil do vrecka a motkajúc blížil sa k domovu. Po ceste musel prekonať prekážku - preskočiť potok. Nezvládol to a spadol doň. Keď vyšiel mokrý na breh, spomenul si na haringy.
Vo vrecku ich nenašiel, tak sa vrátil do potoka. Niečo vo vode namacal, zovrel v dlani a priložil k ústam. Vo chvíli, keď zahryzol, začul zakvákanie. Namiesto do haringa zahryzol do žaby.
Lumpríci
Tak sa v dávnych časoch hovorilo ľuďom, ktorí viac pili ako robili. A takí vraj niekedy žili v hojnom počte v Ľupči. Či chlap a či žena, obe pohlavia sa vraj rady na dno pohára pozerali.
Raz jedna pripitá gazdiná veľa múky do korýtka nasypala a priveľa cesta na ťahanú štrúdľu zarobila. Aby nevyšlo navnivoč, ešte viac pripitému mužovi prikázala, aby veľké maštaľné vráta z pántov zložil. Na nich cesto ponaťahovala a potom štrúdľu s jablkami, makom, ale aj s hnojom navrchu upiekla.
Kuľašníci
Vo Vlaškách chudobní ľudia bývali. Aby pred svetom lepšie vyzerali, kuľašu namiesto slaniny údili. Na prvý pohľad nikto nevidel, že to múka má farbu údenej slaniny, no keď si z nej gazda odkrojil, veľa gurmánskej radosti si neužil.
Debrecinári
V Beňušovciach toľko ulíc majú, že raz dávno tam žobrák zablúdil. Dva dni sa nevedel odtiaľ vymotať, nájsť ulicu, ktorá by ho na koniec dediny doviedla. A keďže niečo podobné sa mu stalo v Debrecíne, druhom najväčšom meste v Maďarsku, ktoré je sídlom Hajdúcko-biharskej župy, začal o Beňušovciach šíriť, že to je liptovský Debrecín.
Koniari
Prezývka nesúvisí s názvom obce – Konská. Zaslúžili sa o ňu dvaja mladíci, ktorí sa rozhodli okradnúť gazdu o mladú kravku. Pod rúškom tmy vošli do maštale a na povraze vyviedli von hoviadko. Na konci dediny ho zabili, rozporcovali, založili oheň a čo-to opiekli.
Ráno sa len brieždiť začalo a mladíci s mäsom domov utekali, aby ich nikto nevidel. Aké však bolo ich prekvapenie, keď sa po dedine začalo hovoriť, že miestnemu gazdovi niekto v noci koňa ukradol.
Smoliari
Obyvateľov Bobrovčeka tak volajú, lebo dedina je ihličnatými stromami obklopená a smolu, živicu zo stromov, bolo cítiť vždy a všade.
Diviaci
V jednom roku sa v okolí Pavčinej Lehoty diviaky tak rozmnožili, že všetku úrodu z poľa vyhrabali. A tak richtár vyhlásil spoločný lov na divé prasa. Chlapi ani len z dediny nevyšli, keď jeden kričal – aha ho, potvora, už aj k domom diviaky prichádzajú, o potravu nás ožobračujú.
Jeden z poľovníkov neváhal, strhol pušku z pleca a vystrelil. Trafil presne. Keď sa však poľovníci nahrnuli k prvému úlovku, smiechom sa všetci natriasali. Náhlivý poľovník zastrelil susedovo prasa, ktoré mu z chlieva vybehlo.
Drobári
Bobrovčania si vždy namýšľali, že sú viac ako okolité dediny. Aj právo organizovania jarmokov si vybojovali, aby ako mesto vyzerali. Len nedomysleli, čo budú na jarmoku predávať.
Aby dedina o právo organizovať jarmok neprišla, richtár vyhlásil, nech každý donesie z domu niečo, čo by sa dalo predať. Ľudia z okolitých dedín prišli, aby prvý bobrovecký jarmok nepremeškali. No boli sklamaní. Prvá gazdiná droby predávala, druhá droby ponúkala a tretia v koši droby mala.
Vlčiari
Žiar je známy poľovačkami na vlky, ktorých chytali aj do vlčích dier. Raz chlapi vykopali jamu na začiatku dediny, lebo vraj až tam vlky videli. Zakryli ju konármi a išli domov. Zobudili sa na strašný krik.
Stará baba do nej spadla. Chvíľu pred ňou však do pasce padol aj vlk. Keď ho baba zbadala, pekelný rev spustila. Chlapi, ktorí z domu pribehli, uvideli ukričanú babu a prestrašeného vlka schúleného do klbka.
Orčíri
Ploštín medzi dvoma vŕškami leží. Niekedy dávno do dediny málokedy cudzinec zavítal. A keď už prišiel, všetci ho zastavovali, aby sa s ním porozprávali, povyzvedali, ľudia na neho oči vyvaľovali. Ako sa v ich nárečí hovorí – orčínili na neho.
Vranári
V prvej svetovej vojne aj v Paludzi vojaci zrekvirovali zvony na výrobu diel. Ľudia do kostola chodili včas aj bez zvonenia, lebo kostolné hodiny im ostali. Horšie to bolo s pohrebmi, na ktoré tiež zvony zvolávali.
Až jednému mužovi skrsol v hlave nápad. Zobral kyjak a vyšiel na vŕšok Čertovisko, kde stála mohutná vŕba s poriadnou dutinou v kmeni. Pri úderoch dunela, ale zakaždým sa do povetria rozletel aj kŕdeľ vrán.
Aj keď už kostol nové zvony dávno má a ani vŕba už na vŕšku nestojí, ľudia z obce Vranármi ostali.
