DOLNÝ LIPTOV. Väčšinou z historických príbehov, rôznej činnosti vychádzajúce, no mnohokrát historicky nepotvrdené, sú prezývky obcí. Napriek tomu, že udalosť, na základe ktorej nové pomenovanie obce vzniklo, je už dávnou minulosťou, prezývka sa zachovala až do dnešných dní.
Často sú to hanlivé, posmešné pomenovania, ku ktorým sa obyvatelia danej obce neradi priznávajú. My ich však v nasledujúcich riadkoch prezradíme.
Medvedári
Tento príbeh sa vraj v Ružomberku skutočne stal. Otto gróf Seefried v roku 1908 ulovil medveďa. Dal ho zodrať z kože a mrcinu kázal hodiť do Váhu, lebo mäso jesť nechcel.
Pltníci mysliac si, že vo vode sú pozostatky človeka, nález nahlásili úradom. Úradní znalci vyhlásili, že ide o pozostatky muža. Neznámemu dokonca vystrojili pohreb a pochovali ho.
Žandári začali pátrať po páchateľovi ohavnej vraždy. Nakoniec sa dozvedeli pravdu od Seefriedovho horára, mrcinu dali z hrobu vykopať a cintorín znovu vysvätiť.
Mochnári
O toto pomenovanie obyvateľov Hrboltovej sa zaslúžili mocní dedinskí chlapi po vykonaní dvoch „veľkých“ skutkov. V neznámom čase a z neznámych dôvodov vraj lanami vytiahli bujaka na kostolnú vežu.
V druhom prípade išiel hlásnik v noci popri Váhu a zbadal na hladine Mesiac. S krikom zalarmoval chlapov, že Mesiac sa topí. Tí neváhali a s hákmi, reťazami, povrazmi sa ponáhľali k rieke. Ako ho ťahali, povrazy sa zakliesnili o kríky. Ťahali až krík aj s koreňmi vytrhli a popadali na zem. Keď uvideli Mesiac na nebi, boli spokojní, že ho zachránili pred utopením.
Čechúri – mechúri
Koncom 19. storočia začal v západnej časti Ružomberka vyrastať priemyselný kolos, ktorý sa postupne stal najväčšou textilkou v Uhorsku. Väčšina odborníkov do fabriky prichádzala z Česka a ich rodinám začali stavať domy v Rybárpoli. Preto ich Ružomberčania prezývali Čechúri – mechúri.
Bieloritky (biele psy)
Toto pomenovanie Bielopotočanov nemá nič spoločné s bielym, speneným potokom v mestskej časti. Bieloritkami sú vraj preto, lebo onehdy ušla ovca zo stáda dole kopcom a opitý bača na ňu kričal: „Bundáš môj, okamžite sa vráť. Ty pes neverný, okamžite príď a stádo stráž, lebo ťa do toho bieleho zadku nakopem.“
Bunčiari
Takto v Stankovanoch domácich neoslovujte, lebo sa môžu nazlostiť. Pritom však nikto nevie, či je príbeh pravdivý.
V jednu jeseň bola mizerná úroda ovocia a Stankovanci nemali z čoho lekvár variť. Jeden mudrc po dedine rozšíril, že jeho stará mať to už zažila a vtedy varili lekvár z bunčov. Tak volali chrústov. A tak sa podvečer dedina rozžiarila fakľami, aby sa k svetlu zlietaval tento hmyz. Nikto ale nevie, ako chutil lekvár z bunčov a či ho vôbec niekto jedol.
Pšogáni
Pomenovanie obyvateľov Liptovskej Lúžnej vychádza z obdobia prvotného osídľovania tohto územia.
Podľa historických záznamov sa osadníci, údajne z Poľska pod vedením Juraja Veselovského, v roku 1669 prisťahovali a usadili na lúkach zvaných Lúžna. A keďže Poliakov prezývali „pšia krew“, skomolenina tejto prezývky prischla Liptovskolúžňanom.
Šušlavci
Prezývka Švošovčanov vychádza z nárečia, ktorým sa vraj nerozpráva nikde v okolí. Pravého Švošovčana vraj kdekoľvek spoznajú podľa šušľania.
Metenýci
Sú dve vysvetlenia, prečo sa Likavčania takto nazývajú. V minulosti vraj návštevu v každom dome zásadne vítali s metenýkom, koláčom s kapustou. Niektorí však vidia pôvod prezývky vo výslovnosti. Pravý Likavčan sa neopýta: Máte nite? ale: Mate nyty?
Havkáči
V Kalamenoch spomínajú partiu mladíkov, ktorí sa pred narukovaním do grófskeho vojska lúčili so slobodou vo veľkom štýle. Opití zo salaša ukradli barana a pod horou ho na ražni opiekli.
Keď sa ráno s boľavou hlavou zobudili, nechápavo na blízky krík pokukovali. Keď pochopili, prečo sa koža salašníckeho psa na kríku suší, aj bolenie a krútenie brucha pocítili.
