RUŽOMBEROK. Pred štartom corgoňligového ročníka 2013/2014 sa majoritný majiteľ MFK Ružomberok Milan Fiľo viackrát dal počuť, že už dosť bolo šiestych miest.
Pre svoje „ovečky“ vytýčil jedinú úlohu, a to po ôsmich rokoch štart v európskej pohárovej súťaži. Nič iné šéfstvo futbalistov spod Čebraťa v uplynulej sezóne nebralo.
Finálová štvrtá pozícia, hoci iba s trojbodovým mankom na tretiu Trnavu, vyústila v sklamanie. S ním aj škrtanie klubového rozpočtu a zmenu filozofie.
V rozmenení na drobné, klub sa rozhodol vzdať viacerých doterajších osvedčených hráčskych persón, na čele s kapitánom Tomášom Ďubekom či ďalším majstrom republiky a víťazom Slovenského pohára v roku 2006 Štefan Zošákom a avizuje nástup vlastnej omladiny.
Jeseň zavŕšil treťou priečkou
V lete 2013 na trénerskú lavičku zasadol Jozef Vukušič, ktorý v ročníku 2013/2014 dotiahol Ružu v Corgoň lige na bronzovú pozíciu. Spolu s novým koučom prišlo až k nevídanému nabitiu hráčskeho potenciálu.
Pod Čebrať sa vrátil Zošák, prišli dvaja skúsení Srbi brankár Nikolič a obranca Adamovič a Kamerunčan Tawamba. Neskôr sa k Vukušičovej partii pripojili žilinský odchovanec a reprezentant do 21 rokov Janec, ktorého klub získal na hosťovanie z Liberca, útočník Miloš Lačný a ako posledný v jeseni bek Mehremič z Bosny a Hercegoviny.
Jesennú kapitolu výdatne „okysličený“ Ružomberok zavŕšil treťou priečkou (9 výhier, 4 remízy, 6 prehier – 31 bodov). Tri kolá pred jesenným „gongom“ hral dokonca so Slovanom o čelo tabuľky. V polčasovom finiši ale mužstvu akoby došiel dych.
Po prehre s „belasými“ (2:3) prišiel bezbodový zápas v Senici (1:2) a napokon domáca strata bodov s Trenčínom – 1:2. Náš corgoňligista mal v jesennej časti vo svojom strede dvoch z troch jedenásťgólových kanonierov – Lačného a Tawamba. Ofenzívna sila bola obrovským tromfom Vukušičovej družiny.
Káder vyzeral veľmi sľubne
Až na „zadákov“ Janeca a Mehremiča, ktorí zaostali za očakávaním, do zimnej prípravnej porcie sa mužstvo zahryzlo v rovnakom zložení, ako prestrihlo pomyslenú jesennú pásku. Navyše s chlapcami makal tiež kapitán majstrovskej Ruže spred ôsmich rokov Marek Sapara, ktorý sa do tréningového procesu vrátil po plastike kolenného krížneho väzu. Ten nezakrýval, že ak nepríde zaujímavá ponuka z cudziny, rozohrá sa pod Čebraťom.
V tom čase káder vyzeral veľmi sľubne a ešte sa pracovalo na kúpe zrelého ľavého obrancu. Postupne však z tejto mozaiky začali dôležité kamienky vypadávať. Lačný sa dohodol na angažmáne s kazašským Kajratom Almaty a Sapara si to namieril späť do tureckého Gaziantepsporu.
Alternatívou za Lačného mal byť osemgólový Pavol Jurčo, ktorému to v jeseni pálilo v Banskej Bystrici. S mužstvom absolvoval takmer celú prípravu, lenže prestup sa nerealizoval. Vzišlo aj z angažovania posily na ľavý kraj obrany. Banskobystričan Turňa sa porúčal po jednom dni a na poslednú chvíľu padol aj príchod Čonku zo Slávie Praha, hoci už na prvý „majstrák“ mal nahotovaný aj dres s menom.
Vyleteli v ústrety Európe
Na jarnú púť sa Ružomberok vydal viac – menej v jesennom kabáte, akurát bez Lačného, čo bolo citeľné oslabenie. Jarný diel to len potvrdil. Milošove góly MFK veľmi chýbali, navyše pušný prach zvlhol Tawambovi, ktorý si svoj účet vylepšil len o jeden „gólik“. Aj to v poslednom kole.
Vukušičovci 1. marca doslova vyleteli v ústrety Európe. Ružomberské mužstvo vôbec prvý raz pokorilo v Corgoň lige Myjavu, dokonca na jej pôde – 3:0.
Vzápätí ale prišla prvá facka jari. Domáca prehra s Košicami (0:3) bola bleskom z čistého neba. Nasledovalo herné i výsledkové prepadnutie v Dunajskej Strede (0:2) a nečakane rýchlo pretiekol pohár trpezlivosti. Klub sa rozlúčil s trénerom Vukušičom a na jeho stoličku sa z funkcie viceprezidenta pre šport presunul Jozef Chovanec. Nová metla zabrala len chvíľkovo, keď Ružomberok zdolal Žilinu 3:2.
Následné štyri prehry v rade výrazne odklonili klubový vektor od Európskej ligy. Víťazstvo na Slovane (2:1), opäť vykresalo nádej na dobytie kľúčovej méty, lenže mužstvo ho nepotvrdilo na vlastnom ihrisku so Senicou (0:0) a v zápase pravdy v Trenčíne zaslúžene vyfasovalo trojku (0:3).
Finiš s troma výhrami (s Myjavou 5:0, v Košiciach 2:1 a s Dunajskou Stredou 2:1) bol excelentný, ale prišiel neskoro. Na Európu mužstvo siahalo aj v národnom pohári.
Po domácej bezgólovej remíze malo semifinálovú odvetu v Košiciach nádejne rozohratú (v 52. min. viedol 1:0), ale jej záver nezvládol. A tak v oboch prípadoch partia okolo kapitána Ďubeka zostala pred bránami európskej pohárovej súťaže.
