„Koľko v lete nakosíš, toľko môžeš v zime chovať,“ bolo úslovie hospodárov, ktoré znamenalo prípravu pred začiatkom kosenia. Význam senných robôt horali zdôraznili aj krajším, pestrejším oblečením a kvalitnejšou stravou.
Ešte pred niekoľkými desaťročiami ručné kosenie bol jediný spôsob sekania trávy a kosa patrila k najzávažnejším, najcennejším nástrojom poľnohospodárov.
Ručná kosa má dve základné časti: drevenú rukoväť a plechový sekáč. Kosiská, rukoväte si šikovnejší gazdovia robili sami, alebo ich vyrábal dedinský kolár. Každý kosec mal svoju osobitú predstavu, požiadavky na tvar, rozmery rukoväte, ktoré si pri výrobe kosiska uplatnil.
Nákup kosy bol rituál
Kovová časť kosy - sekáč má tvár podoby krivej šable. Musí byť zhotovená z kvalitnej ocele, plechu vykutého na tenkú platňu. Pre veľký odbyt sa bežne predávala v každom lepšom obchode - konzume.
Jej výber, nákup znamenal rituál a vykonávali ho starí, skúsení chlapi. Dobrý výber si vyžadoval starostlivé prehliadnutie nástroja, prehmatanie hrúbky plechu a sluchové posúdenie zvuku, cengotu kvality ocele. Kupec pri výbere sústredene vyproboval aj šesť až osem kusov, kým sa rozhodol vybrať si tú pravú.
Kompletnú výbavu kosca ešte dopĺňali pomôcky na brúsenie a kovanie kosy - nákovka, kladivo, babka a oselník s oslou.
Vlastné kosenie znamená zrezávanie trávy tesne nad povrchom pôdy. Pohyb zrezávania je poloblúk na dĺžku kosiska v pravidelnom rytme a tesnou súvislosťou jednotlivých rezov.
Pri ňom dochádza k zhrnutiu skosenej trávy do rovných riadkov, zákosov. Kvalita kosby sa posudzuje podľa rovnosti povrchu strniska, množstva ponechaných fúzov - trsov trávy a tvaru zákosov. Záleží to od skúsenosti kosca a kvality náradia, ostrosti kosy.
Oddychové a hrdé ostrenie
Kosenie s tupou kosou je mordovisko, preto je veľmi výstižné úslovie: „Keď nenaklepeš kosu, naklepe ťa ona.“ Veľká ostrosť - až ostrosť britvy, sa dosiahne nakovaním a ostrením kosy. Kovanie kosy prakticky znamená stenčenie rezného okraja britu. Na ostrenie slúži oselník, kostená alebo kovová pošva s vodou na osličku.
Kosci ostria kosu v troch polohách. Dva spôsoby: pri nohe a na hrudi sú oddychové. Poloha pri pleci je hrdá, macherská. Ich uplatnenie záleží osobite od každého jednotlivca, jeho kondície, vitality a túžby predviesť sa.
Seno sa suší hrabľami
V hornom Liptove kosenie bola práca chlapov. Po ňom nasledoval ďalší technologický postup výroby sena - sušenie. Je závislé najmä od počasia, slnečného svitu, tepla a vetra.
Samozrejme, aj od usilovnosti a dôkladnosti hrabáčov, pretože podľa starej ľudovej pravdy sa seno suší hrabľami. Roztrasenie zákosov, stále obracanie, kyprenie a chránenie pred dažďom bola práca, ktorá ležala viac na pleciach žien. Po vysušení sena nasledovalo jeho zblíženie, zvážanie a uloženie pod strechu.
Ťažká robota, ale aj pasia
Kosenie je ťažká, monotónna, pomalá práca a dnes ho vykonávajú len starší ľudia. Mladý sa kosy chytí len ak z recesie. Výroba sena si vyžadovala veľké úsilie a vyčerpanie ľudí. Pracovná doba trvala od skorého rána - aj od druhej, tretej hodiny, keď kosenie za rosy je najľahšie, až do zotmenia.
Dnes je kosenie už plne mechanizované. Existuje veľký počet dobrých typov kosačiek - podľa hnacích motorov, podľa spôsobu sekania, podľa veľkosti, na prenášanie alebo na podvozkoch.
Treba podotknúť, že v minulosti senné roboty mali svoje osobité kúzlo, romantiku, spôsobované príjemným zvukom rezu kosy, svišťaním osly a rytmickými údermi kladiva pri klepaní kosy so sprievodom jeho echa. Nedá sa to porovnať s revom motorov a rozrýpaním, porušením trávnikov ťažkými strojmi kosačiek. Kosenie bolo napriek veľkej fyzickej drine pre mnohých koscov pasiou.
Kosiť sa bude vždy. Pokiaľ to v minulosti bola predovšetkým hospodárska, úžitková výroba, dnes je to z hľadiska krajinárskej estetiky a ochrany zdravia obyvateľov aj úradmi prikázaný výkon.
Autor: ladislav Milan
