Utorok, 23. október, 2018 | Meniny má Alojzia

Peterčanka učila v indickej škole deti bohatých, mala z nej pocit, že je to firma

Jedenásť mesiacov prežila Mirka Mráziková z Liptovského Petra v Indii, deväť z nich učila, dva cestovala po Indii. Za tristošesťdesiat eur všetko: strava, cestovanie, ubytovanie, darčeky.

Indické deti knihy nemali, všetko musela mladá žena učiť tak, aby vnímali zmyslami.(Zdroj: ARCHÍV (MM))

LIPTOVSKÝ PETER. „Slovenskí učitelia aj španielski lektori nás už počas štúdia na strednej škole posielali do sveta. Oni chodili každé leto do zahraničia, takže my, ich žiaci, sme už v škole začali naberať odvahu na cestovanie,“ vysvetlila Mirka Mráziková.

Mladá žena skončila vlani v Bratislave vysokú školu zameranú na románske jazyky a kultúru. Vraj končila o rok neskôr ako jej spolužiaci, lebo v rámci mobility školy bola v Granade, kde na univerzite učila slovenčinu a popri nej si rozširovala vedomosti v niekoľkých predmetoch.

„Po skončení vysokej školy som sa chvíľu rozhodovala, čo robiť. Firmy väčšinou chcú človeka s praxou, tak som sa rozhodla ísť do zahraničia. Bol to skvelý nápad, ako získať prax,“ usmiala sa mladá žena. „Prihlásila som sa do agentúry s tým, že som chcela ísť do Južnej Ameriky, ale vybrala si ma India.“

Ako vyzeralo vyučovanie v indickej škole?

- Pracovala som v súkromnej škole, kde sa učili detí bohatých Indov. Mala som pocit, že to nie je škola, ale firma. Škola mala viacero pobočiek, nebola však o tom, aby sme niečo naučili, ale aby sme vytvárali lídrov. To bolo mottom aj zámerom školy. Veľakrát to naozaj bolo, že sme vytvárali, nie vychovávali. Žiaľ.

Z akého dôvodu to tak bolo?

- Ich rodičia Indovia sa vrátili do Indie, napríklad z USA, Mexika, kde majú otvorený biznis, kde sa hovorí po španielsky, preto chceli, aby ich ratolesti vedeli jazyky. Deti však nemajú žiaden záujem učiť sa. Vedia, že rodičia im všetko zaplatia, tak im bolo všetko úplne jedno.

Deti, ktoré učenie zobrali vážne, vedeli už v jedenástich rokoch po anglicky, španielsky, francúzsky, ovládali hindi jazyk. Je zaujímavé, že sa práve hinduištinu učili ako cudzí jazyk, a aj svoj pôvodný. Ovládali veľmi dobre počítače. My sme museli s nimi pripravovať prezentácie v rôznych programoch, aby čo najmenej písali, ale čo najviac využívali najmodernejšie technológie.

Sú rozdiely medzi školou u nás a tam?

- V škole, kde som robila, boli deti od maličkých až po maturantov. Učila som žiakov od osem do jedenásť rokov. V jednej triede ich bolo aj dvadsať, čo je na výučbu jazyka veľa. Všetky predmety mali v angličtine a potom mali prvý a druhý jazyk. Triedy sme mali od A po J. Už v šiestej triede museli robiť prezentácie a využívať grafické programy.

Učia sa z učebníc?

- Knihy nemali, všetko sme učili tak, aby vnímali zmyslami. Dvanásťročné deti chodili do školy s notebookmi, nie knihami. Tieto rozdiely sú v Indii priepastné – niektoré deti nemajú ani na tabuľu a kriedu, iné majú všetky technológie.

Fungovalo to takto vo všetkých indických školách?

- Mala som kamarátov, ktorí učili v štátnych školách a deti ich tam „žrali“. Tešili sa z cudzieho jazyka, hoci nemali istotu, či vôbec niekedy odídu zo svojho mesta, ale učili sa s radosťou a hltali vedomosti. Doslova nasávali, a chceli dokonale využiť možnosť učiť sa cudzí jazyk. Budova takejto školy však bola doslova napoly rozbúraná, bez okien, dverí, to však vôbec neriešili.

Cítili ste aj rozdiely, napríklad podľa kást?

- Hovorí sa, že najmä v novej generácii Indov sa už zotreli rozdiely medzi kastami. V reálnom živote to tak nie je. Kasta je zakódovaná už v priezvisku. Stačí sa pozrieť na indických manažérov. Všetci majú rovnaké priezviská, pochádzajú z bohatších vrstiev, teda z vyššej kasty. V škole som robila pre bohatých ľudí z vyššej kasty.

Akí boli kolegovia v škole?

- Väčšinou Indovia, francúzštinár bol zo Senegalu a na niekoľko mesiacov chodievali stážisti zo zahraničia ako ja. Indovia sa o nás zaujímali, ale zo svojej perspektívy. My napríklad nechápeme, že Ind sa prvé pýtal, ako sa volá môj otec, či mám rada štipľavé jedlá, či mi chutí indická kuchyňa. Nemali problém sa opýtať, aký mám plat a či som vydatá, ako sa volá moja sestra či mama. Teda informácie, ktoré sú im z nášho pohľadu nanič, ale pre nich je dôležité takto komunikovať.

Takže ste sa s nimi porozprávali?

- Tému na dlhšiu konverzáciu s nimi som nenašla. Nebolo to o nevôli, ale sme veľmi odlišní. Nenachádzala som logiku v tom, čo vraveli, oni zasa v tom, čo som hovorila ja. Sú svojskí a veľmi dobrosrdeční.

Aký bol život mimo školy?

- Bývala som v Hyderabad. Pred desiatimi rokmi toto mesto neexistovalo. Indovia si však vybrali územie v strede Indie, kam bolo odvšadiaľ blízko a začali budovať technologické centrum. Je to piate najväčšie mesto Indie a je v ňom všetko úplne nové – budovy, mrakodrapy. Bývali sme s priateľmi na jednom z novších sídlisk, ale pred naším domom bola chatrč z igelitov a látok. Ale žili v nej ľudia v pohode. Pre našinca je to šokujúci pohľad.

Im taký život zrejme neprekáža.

- Do školy som chodila autobusom. Prechádzali sme cez akési slamy. Tam človek potreboval úplne zabudnúť, z akej krajiny Európy pochádza. Mne sa však páčila ich jednoduchosť. Spokojne si žili, neriešili záchody, išli s fľaškou v ruke na umytie intímnych častí trochu ďalej do lesíka. Smartfóny však mali v rukách všetci. India je, čo sa týka technológií, jeden z najvyspelejších štátov. Inak akoby zastala v polovici devätnásteho storočia. Je v nej veľa šokujúcich rozdielov.

Chceli by ste v Indii žiť?

- Priateľom hovorím, že India je úžasná na cestovanie, ale hrozná na žitie. Nezvykla by som si v nej žiť, spolupracovať s Indmi. Zdalo sa mi, že nemajú svoj vlastný názor, v škole som to cítila najviac. Mali sme napríklad mesačný plat, nie od odučených hodín. Hocikedy mi povedali, že mám prísť aj v nedeľu do školy. Nik z Indov sa nad tým nepozastavil. Keď som sa spýtala, či musím, odpovedali, že ak nechcem, nemusím. Mala som z nich nervy.

Ako na to reagovali domáci?

- S priateľom sme im hovorili, že žijú v demokratickom štáte, majú práva, tak nech si ich užijú. Stále však žijú akoby v období neslobody niekde v začiatkoch za Ghándiho a nevedia si povedať a presadiť svoje.

Okrem učenia ste Indiu aj precestovali. Sama?

- S priateľom Španielom. Snažili sme sa každý mesiac niekde ísť. Cestovali sme takzvaným lacným cestovaním, zažili sme vlaky aj autobusy. Vlaky majú rozdelené do päť tried. Od klimatizovaných až po také, v ktorých sedia vo vozňoch na zemi, alebo z nich visia. My sme cestovali v takzvaných lôžkových. Kupé nemajú, lôžka neboli oddelené.

Za čím ste šli na cestách po Indii?

- Spočiatku pamiatky, architektúra, chrámy. Užívali sme si najmä gastronómiu, ale i zaujímavosti. Napríklad vo Varanasi sme boli pri Gange, kde spaľujú mŕtvoly. Goa je typicky turistické mesto, šli sme tam na pláž a oddýchnuť si. Do Agri šli sme len pre chrám krásy a večnej lásky Tadž Mahal, na sever sme šli viac do hôr. V Amritsare sme navštívili jeden z najväčších chrámov. Bol to úžasný zážitok. V čase nášho príchodu mali sviatok, bolo tam veľa ľudí, každý sa mohol zadarmo najesť či prespať v chráme. Neskôr sme ostávali na tých miestach, kde sa nám niečo páčilo a cestovali sme lokalbusmi, miestnymi spojmi.

Indická strava je odlišná od európskej. Nebol to problém?

- Po prvom mesiaci, keď som rapídne schudla, som si na jedlo začala zvykať. Indovia akoby rozoznávali len štipľavé a ostatné jedlo. Nerozoznávali, napríklad sladké a slané, veľa potravín malo sladko-slanú chuť. Keď si organizmus na jedlo zvykol, veľmi som si ho vychutnávala. A hlavne jesť rukami sa mi páčilo. Spočiatku som tento spôsob jedenia hodnotila ako nechutný. Keď som to vyskúšala, jedlo chutilo lepšie ako s príborom.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. 3 najväčšie chyby pri zateplení šikmej strechy
  2. Tatra banka opäť rozdáva vreckové 22 eur k novému Detskému účtu
  3. Prečo sú pneumatiky dôležitejšie ako bezpečnostné pásy?
  4. Ako zabrániť povodniam, či suchu? Riešenie nájde Climathon
  5. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  6. Vydanie denníka SME spolu s knihou Po stopách dávnej Bratislavy
  7. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  8. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  9. Dva rekordy na druhý pokus
  10. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  1. Prijatie delegácie z Kyjevskej národnej ekonomickej univerzity
  2. Nevymením peniaze Humenčanov za hodnotenie jednej mimovládky
  3. Ako zabrániť povodniam, či suchu? Riešenie nájde Climathon
  4. Tatra banka opäť rozdáva vreckové 22 eur k novému Detskému účtu
  5. Vydanie denníka SME spolu s knihou Po stopách dávnej Bratislavy
  6. 3 najväčšie chyby pri zateplení šikmej strechy
  7. EU v Bratislave udelila čestný titul doctor honors causa
  8. Company´s autumn in the High Tatras
  9. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  10. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  1. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli 32 918
  2. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s 28 055
  3. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 18 019
  4. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 9 470
  5. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom 8 651
  6. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti 7 113
  7. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 4 622
  8. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu 4 230
  9. Z lesa si našla cestu do útulku, na nový domov ale stále čaká 4 118
  10. Vydanie denníka SME spolu s knihou Po stopách dávnej Bratislavy 3 897

Hlavné správy z MY Liptov

Prvý porevolučný primátor Alexander Slafkovský končí s aktívnou politikou

Aktívnu politiku vymieňa Alexander Slafkovský za rodinu. Po takmer 29 rokoch pôsobenia vo verejnom živote, z toho 16 bolo vo funkcii primátora, sa aj na pôde mestského zastupiteľstva rozlúčil, v nadchádzajúcich komunálnych voľbách už kandidovať nebude.

Objednali ste sa už u zubára? Preventívne ...

Kedy ideme k stomatológovi? Keď už musíme. Bolesť je stále jediným dôvodom, kedy sa odhodláme sadnúť si do zubárskeho kresla.

Na Chopku pribudne defibrilátor

Defibrilátor je nenahraditeľným pomocníkom pri poskytovaní prvej pomoci pri akútnom srdcom 
infarkte, ktorý je 
najčastejšou príčinou smrti u dospelých. 
Prístroj pribudne čoskoro aj na Chopku.

Hasiči a policajti zasahovali vo väznici

Výkriky väzňov, streľba, výbuchy, dym a vrtuľník, nízko lietajúci nad ružomberskou väznicou, 
vystrašili ľudí. Zbytočne. Išlo o cvičenie.

Víťaz polmaratónu bol v cieli prekvapený

Siedmy diel STOP.SHOP polmaratónu v Liptovskom Mikuláši napísalo 175 bežcov, čo bol zatiaľ druhý najvyšší počet po rekordnej cifre 182 z roku 2014.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Príčiny smrteľnej nehody známe. Vodička (†78) prešla do protismeru

Podľa našich zistení prešla z neznámych príčin do protismeru.

Bojnická nemocnica bola v hodnotení najhoršia na Slovensku. Prečo?

Zdravotnícke zariadenia porovnávali v piatich hlavných oblastiach.

Pri Polomke sa zrazilo auto s traktorom, jedna osoba je zranená

Na mieste zasahujú hasiči aj zdravotní záchranári.

Vybrali SME

Už ste čítali?