LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pri spomienkach na letá strávené na mestskom kúpalisku pri starej textilke si Mikulášania povzdychnú a povedia: „Boli to zlaté časy.“
V Liptovskom Mikuláši nebolo verejné kúpalisko. Ak sa chceli ľudia osviežiť, museli ísť do Liptovského Jána. Staré kúpalisko, ktoré postavili mikulášski Sokoli na mieste terajšieho zimného štadióna na začiatku druhej svetovej vojny, zrušili.
Vodu vyhrievali potrubím zo závoduLegendárne mestské kúpalisko postavila blízka textilná fabrika Závody 1. mája, neskorší Maytex, spolu s materskou škôlkou, internátom a telocvičňou. Prvýkrát ho otvorili 1. júna 1969.
Plavecký bazén so skokanskými mostíkmi bol 50 metrov dlhý a 20 metrov široký. Nechýbali ani dva detské bazény, volali ich brúzgaliská.
Kúpalisko staval vtedajší národný podnik Stavoindustria. „Chodili sme tam kopať aj my, zamestnanci v rámci brigád,“ spomínal Rudolf Kmeť, ktorý vtedy pracoval v Závodoch 1. mája.
Už od začiatku bola v bazéne teplá voda, nedosahovala síce teplotu termálnej vody, na akú sú ľudia na kúpaliskách zvyknutí dnes, ale na tú dobu bolo vyhrievanie raritou.
Okolo bazéna viedlo teplovodné potrubie z blízkej kotolne textilnej fabriky, ktorá vykurovala nielen závod, ale napríklad aj celé sídlisko Nábrežie.
Kúpalisko stavali aj zamestnanci závodov v rámci brigád. FOTO: ARCHÍV RUDOLF HARAGA Pritekala spod Žiarskeho sedlaOkrem spomienok na bezstarostné detstvo preslávila mikulášske mestské kúpalisko teplota vody. Počas celozávodnej dovolenky textilky, ktorá trvala dva týždne, nefungovalo vykurovanie a voda bola nezabudnuteľne ľadová. Niet sa čo čudovať, pritekala spod Žiarskeho sedla.
Textilné závody odoberali technickú vodu zo Smrečianky. Prívodné potrubie vrátane vodárne dodnes stojí na poliach medzi Smrečanmi a Vitálišovcami, odtiaľ sa tiahne cez sídlisko Podbreziny až do areálu závodov.
Kúpalisko napĺňali horskou vodou. Aj keď ju chlórovali, vplyvom tepla z potrubia sa v nej množili mikroorganizmy. Zišiel by sa biologický filter, ale na to peniaze už neboli. Najmä v poslednom období fungovania mestského kúpaliska, keď klesala výroba textilky, nemala voda práve najlepšiu kvalitu.
Na schodoch sedávali najväčší frajeriKúpalisko fungovalo cez letné prázdniny, ak bolo teplo, potiahlo aj ďalšie dva týždne. Plavčíkov robili väčšinou učitelia telesnej výchovy, boli fyzicky zdatní a cez leto mali voľno. Niekedy im pomáhali aj starší študenti.
Vodu vymieňali pravidelne v pondelok. Zamestnanci textilky za vstup neplatili, no vstupné bolo aj tak symbolické, lístok na celý deň stál korunu. V areáli kúpaliska sa nachádzali šatne, bufet s limonádami a doboškami a naľavo betónová otvorená tribúna. „Na jej schodoch sedávali najväčší frajeri z mesta a z reproduktorov hrával Elán, rada na to spomínam,“ povedala Mikulášanka Iveta.
„Mladšie dievčatá z mesta nemali odvahu dať si deky medzi čokoládových frajerov, preto si slnko vychutnávali vedľa detských bazénov. Ale keď chceli ísť plávať, museli okolo svalovcov prejsť. Tí na ne zízali a dievčatá sa ich hanbili," dodala Eva.
V nedeľu ho navštevovalo vyše dvetisíc ľudíNa kúpalisko chodili hlavne ľudia z blízkeho Nábrežia. „Bolo to vtedy mladé sídlisko, plné detí. V nedeľu sa tu nazbieralo aj vyše dvetisíc ľudí,“ priblížil Karol Boráň, ktorý ako učiteľ telesnej výchovy robil na kúpalisku desať rokov plavčíka.
Textilka v ňom usporadúvala plavecké preteky pre zamestnancov. Obľúbené bolo napríklad tie vo výdrži pod vodou, do ktorých sa radi zapájali aj neplavci, ale aj vážnejšie preteky v rámci triatlonu. Uvažovalo sa aj o prekrytí bazénov.
„Robili tu aj volejbalové kurzy. Na vtedajšiu dobu tu bola naozaj výborná atmosféra. Keď sa stretneme so známymi, často sa sem v spomienkach vraciame, v meste to dnes chýba,“ povedal.
Kúpalisko bolo centrom letného relaxu pre ľudí z mesta a okolia. Chodili sa sem osviežiť priamo z práce. FOTO: ARCHÍV RUDOLF HARAGAKúpalisko upadlo s textilnými závodmiS úpadkom produkcie textilných závodov a zmenou režimu začalo upadať aj mestské kúpalisko. Jeho prevádzka sa stala pre fabriku čoraz náročnejšia. V roku 1990 ho otvorili len na krátky čas, pretože pri napúšťaní prasklo potrubie.
„Kúpalisko bolo časom pre textilku stratové, potrebovalo nové investície a tie už nemal kto znášať. Postupne preto začalo chátrať,“ povedal Milan Janák, ktorý mal na starosti elektroúdržbu.
Zástupcovia podniku už vtedy avizovali, že rokujú s predstaviteľmi mesta, pretože neboli ochotní doplácať stratu, ktorú im spôsobila prevádzka kúpaliska.
O dva roky neskôr zatvorili kúpalisko definitívne. Spoločnosť sa zbavila všetkých stratových objektov, vrátane kúpaliska.
„Vedenie závodov hľadalo možnosť finančnej pomoci u okolitých veľkých podnikov či mesta. K dohode nedošlo a Textilka nechala bazény mimo prevádzku. Mysleli sme si, že je to len prechodný stav a dohodnú sa na spolufinancovaní. Nestalo sa tak,“ spomínala aj Anna Révayová z Liptovského Jána, v závodoch pracovala od roku 1971 a rada kúpalisko navštevovala.
Areál potom chátral, pozemky sa dostali do súkromného vlastníctva a bazény zavozili zeminou. Neskôr plochu využili na výstavbu rodinných domov.
Za atmosférou kúpaliska je ľuďom smutnoSpomienky na mestské kúpalisko vyvolalo na sociálnej sieti príjemnú a pomerne rozsiahlu diskusiu. „Chodila som sem s deťmi, keď bol Ján plný východných Nemcov,“ zaspomínala Alena.
„Niektorým sa nepáčilo, že tu bola studená voda, asi boli rozmaznaní, pretože nám deťom to vtedy vôbec nevadilo,“ povedala Lýdia.
„Naučili sme sa tu plávať, vyrastali sme na ňom. Je mi strašne ľúto, že mesto nemá žiadne verejné kúpalisko. Nie všetci si môžu dovoliť akvaparky,“ dodala Alena.
Verejné kúpalisko ľuďom chýba. Vstupné bolo symbolické a stretávalo sa tu takmer celé mesto. FOTO: ARCHÍV RUDOLF HARAGA
