LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pamäť má Anna Tomčíková stále obdivuhodnú, svoje spomienky na život v dobách minulých, zvyky spísala do útlej ale hodnotnej knižočky Spomienky našej mamy. Minulý týždeň oslávila 95. narodeniny.
Zaradili sme sa medzi ľudí, ktorí jej s radosťou potriasli rukou pri významnom sviatku. V príjemnom tieni záhrady s výhľadom na jej milované lesy a polia sme sa porozprávali s pani Annou a jej dvoma deťmi Jaroslavom a Hankou.
Deti na obruse strážila stará mama
Ak by sme mali vybrať najvhodnejšie slovo, ktoré by opísalo jej život, bola by to práca a pokora. Ani dnes si nevie predstaviť, že by len tak podaromnici ležala. Aj keď jej ťažká námaha rokmi možno pokrivila chrbticu, charakter, naopak, vystierala.
K pracovitosti ju viedli rodičia. Deti kedysi trávili čas úplne inak aj v období letných prázdnin. „Hračky? Aké hračky?“ odpovedala nám na otázku, s čím sa rada zabávala ako dieťa.
„Mali sme hrable a motyčku. Rodičia nás doma nemohli cez prázdniny nechávať samých, v dome by sme robili zlosť. Takže nás brali na pole a zapájali do práce. Od desiatich či dvanástich rokov sme už pomáhali naplno.“
Zaspomínala aj na to, ako s otcom chystala drevo na zimu, a pomáhala mu ho píliť obojručnou pílou, cirkulár nemali. Mala dvanásť rokov.
Ale ak sa naskytla aspoň chvíľa na hru a utiekli pozornému oku rodičov, radi sa skrývali po šopách a drevárňach. „Keď nás niekto našiel, bolo zle, v hospodárskych budovách musel byť poriadok a ako deti sme na to pri hre vôbec nedbali.“
Na maličké deti dozerala stará mať. „Na zem rozprestrela plachtu, položila dieťa, dala mu nejaké pletky a to čušalo.“
Do mesta chodili za prácou pešo
Vydala sa ako 23-ročná. Obe deti porodila doma, na svet im pomáhala pôrodná baba. Do práce dochádzala do kožiarskych závodov, každý deň z Ploštína za akéhokoľvek počasia chodili pešo. Potom nastúpila na tamojšie družstvo, zotrvala tu neuveriteľných 50 rokov.
Ťažké časy zažila rodina, keď prišli o otca. Pani Anna ovdovela pomerne mladá, mala 47 rokov, dve deti a rozostavanú novú chalupu. Ich rodina sa musela zomknúť ešte viac a pomáhať si navzájom. Dom dostaval syn a ona zabezpečovala príjem pre rodinu. „Nikdy sme si nepožičiavali, žili sme len tak, na čo sme mali,“ povedala.
Lieky na kĺby? Stačil mentolový krém
Práci na poli zasvätila celý život, bez reptania a štipky ponosy. „Bola pre mňa radosť mať v rukách motyku, kopať zemiaky, okopávať zeleninu, hrabať aj celé dni,“ povedala.
Na družstve pracovala do 76. roku života, korunka sa vždy zišla a deň bez práce by sa jej ani nerátal. Bolesti zažehnala tým, že si kĺby pomastila alpou. A kozmetika? Vystačila si s práškovým šampónom na vlasy a marínou, krémom na ruky.
Ani teraz sa jej nepáči, že ju rodina nechce pripúšťať k motyke. „Vraj sa mám opierať o palicu a pri robote sa to nedá. Potom zas praží tuhé slnko a to mi môže ublížiť,“ hovorí.
Zamestnanie pre ruky a myseľ si aj tak nájde, čistí zeleninu, lúpe fazuľu, obšíva obrusy alebo štrikuje ponožky. Denne sleduje v televízii správy, aby jej nič neuniklo, v rozhlase zas počúva divadelné hry a bohoslužby. V deväťdesiatke ešte prehadzovala seno, sama si ho vyniesla v batohoch na šopu. Keď ju nohy ešte lepšie poslúchali, rada chodila aj na večiereň v Ploštíne. Chcela by vrátiť čas, ale iba preto, lebo by mala viac síl. Na robotu.
Najkrajší darček je prítomnosť rodiny
Svoje deti, neskôr aj vnúčatá, pravnúčatá a najnovšie aj pra-pravnúča, viedla vždy k skromnosti, úcte a učila ich ctiť si rodinný kruh. Preto je starká pre všetkých symbolom domova. Všetko, čo svojim dvom deťom pani Anna dala, sa jej snažia vrátiť späť.
Najkrajší darček k narodeninám je pre ňu prítomnosť celej rodiny. Zídu sa pri nej do posledného člena, pretože slovo starká má pre nich magický význam. Jej obetavá povaha poznačila celú rodinu. Je zaujímavé, že ju až na dve výnimky tvoria samé dievčatá a štyri z nich nosia meno Anna.
Hádky by mali nahrádzať ústupky
Prekvapilo ju, keď sme jej povedali, že je jednou z desiatich najstarších obyvateľov Liptovského Mikuláša. Vysoký vek pripisuje aj strohému stravovaniu. „Nikdy som nemaškrtila a nevyvárala zbytočnosti, stravovali sme sa skromne, aby sme vydržali. Základ boli zemiaky, kapusta a mlieko,“ prezradila.
K vysokému veku zaiste prispela aj nekonfliktná povaha, pani Anna sa nikdy na nič a nikoho nesťažovala. Na úskalia života hľadela vždy z tej svetlej stránky. „Je dôležité vychádzať s ľuďmi, hádky by mali nahrádzať ústupky a slušnosť,“ povedala.
Mrzí ju ale, že mladá generácia dnes upúšťa od čítania. „Veď z kníh a novín sa dozvedia všetko čo treba, len si treba správne vybrať.“
Neodpustili sme si ale otázku, či pani Anna zažila niekedy stresovú situáciu. Pri námahe a lopotení by sa to dalo očakávať. „Stres? A čo je to?“
