LIPTOV. Medveďa hnedého v Anglicku ho vyničili už v 11. storočí a postupne vo všetkých západoeurópskych krajinách.
Vo Švajčiarsku zastrelili posledné zatúlané medvede v 20. rokoch minulého storočia. V Čechách ulovili posledného v roku 1856.
Od polovice minulého storočia sa v počte okolo 100 jedincov zachoval len v Pyrenejách a približne 40 jedincov prežilo v horách španielskej Kantabrie.
V Taliansku žilo v 60. rokoch minulého storočia už len 4 – 5 medveďov, ktorým nedávali veľkú nádej na prežitie, pretože ich stále ohrozovali pytliaci.
V hojnejšom počte prežíva dnes medveď v lesoch severnej Škandinávie a juhovýchodnej a strednej Európy. V Karpatoch žije okolo 8-tisíc medveďov, na Slovensku je ich podľa rozporuplných informácií 700 až 1 400.
Do vstupu Rumunska do Európskej únie patrila slovenská populácia medveďa k najväčšej v rámci členských štátov strednej a východnej Európy.
Medvede a vlky prenasledovali
Nebolo to tak vždy. Medveď spolu s vlkom patrili v minulosti k najviac prenasledovaným druhom zveri.
Pavol Karč, jeden z našich najlepších znalcov histórie poľovníctva, zistil, že hubenie medveďov sa rozmohlo najmä po roku 1780, keď pod vplyvom nariadení loveckého poriadku Jozefa II. za každého usmrteného medveďa začali vyplácať odmenu sedem zlatých, čo bola vtedajšia cena medvedej kožušiny.
Okrem nej dostávali úspešní lovci aj prémie vo forme darov od vďačných chovateľov hospodárskych zvierat.
V rokoch 1791 až 1850 ulovili v Liptove 291 medveďov, teda priemerne päť ročne.
Najviac, až po tridsať, v chotároch obcí Pribylina a Liptovský Svätý Ján, potom v oblasti Čierneho Váhu - nad Kráľovou Lehotou 5, vo Svaríne 22, v okolí osady Čierny Váh 9, v doline Ipoltica 23, v Medvedzej 4, v Liptovskej Tepličke 15 a na Kolesárkach 5. Podľa historických prameňov, bol v tejto dobe v Liptove najvyšší stav medveďov, ktoré prenikli aj do biotopov, ktoré nie sú pre ne typické.
Napríklad v roku 1809 jedného zastrelili rovno v centre Liptovskej kotliny, v lesíku pri Vlachoch.
Na kynožení medveďov sa podieľali najmä lesní zamestnanci, ale aj obyvatelia obcí, ktorým medveď spôsoboval škody na hospodárskych zvieratách - na voloch, jalovine, koňoch, ovciach, kozách, jahňatách i ošípaných, ktoré vypásali v okolitých horách.
Najznámejší liptovskí medveďobijci
K najznámejším liptovským medveďobijcom z tohto obdobia patril Jozef Hýroš, lesník hrádockého panstva na Čiernom Váhu, ktorý ulovil 27 medveďov.
Juraj Jurík, hájnik rodiny Pongráczovcov, ulovil v Tichej doline 19 medveďov, Juraj a Michal Belnajovci alias Skrinár, hájnici rodiny Szentiványiovcov z Liptovského Sv. Jána 25 medveďov a Ján Čajka z Bobrovček v lesoch na rozhraní Západných Tatier a Chočských vrchov ulovil 13 medveďov.
V honbe na medvede nešetrili ani mladé jedince. Napríklad Ján Gálus z Liptovskej Tepličky v apríli 1835 zastrelil medvedicu s troma medvieďatami, o rok neskôr medvedicu s dvoma mladými medvedíkmi.
Rovnako Štefan Glemba z Liptovskej Lúžnej zastrelil v roku 1843 medvedicu a tri medvieďatá.
Šelmy chytali do želiez, ale potrebovali aj zbrane
Každý nemohol vlastniť strelnú zbraň. Naviac, pušky boli drahé a zďaleka nie také výkonné ako dnes. Medvede preto často chytali do želiez. Avšak aj chyteného medveďa bolo spravidla potrebné usmrtiť ďalšími prostriedkami, pričom nebolo ľahké k nemu pristúpiť.
Z roku 1863 sa zachoval list dvoch Pribylinčanov, ktorí požiadali o vrátenie zhabaných strelných zbraní so zdôvodnením, že od skončenia revolúcie v roku 1848 jeden z nich zlikvidoval už deväť medveďov a jedného vlka. Hoci ich chytal predovšetkým do želiez, tvrdil, že pri ich kontrole sa bez pušky nezaobíde.
Stav zvierat sa znížil, ale ich lovenie neochablo
V polovici 19. storočia sa stav medveďov v dôsledku intenzívneho lovu podstatne znížil, avšak ich lovenie neochablo. V posledných desaťročiach 19. storočia sa ako takzvaný medvediar preslávil erárny horár Ján Harman z Podbanského, ktorý počas života údajne zastrelil 41 medveďov.
Lovcom medveďov nazývali neskôr v Liptove napríklad aj horára liptovských svätojánskych pánov Jána Filu, ktorý ulovil 36 medveďov a medvediarom bol aj Ján Chmelický z Nemeckej Ľupče, ktorý ich mal na svedomí okolo 12.
Takzvaných škodníkov lovili najmä postriežkou, skrytým vyčkávaním medveďa ohrozujúceho hospodárske zvieratá, včely alebo poľné plodiny.
Mimoriadnu odvahu a pohotovosť pritom preukázal na prelome 19. a 20. storočia Gustáv Moyš v Jaloveckej doline. Za svoj život ulovil 13 medveďov.
Nikdy vraj nestrieľal na medveďa zboku, ale vždy spredu a v okamihu, keď sa medveď vzpriamil a postavil na zadné nohy.
Strelec aj medveď skonali vedľa seba
Aby ho k tomu poľovník donútil, v rozhodujúcej chvíli zlomil vopred pripravenú suchú haluz, čím ho na seba upozornil.
Moment prekvapenia využil na rýchle zacielenie a výstrel. Nemuselo to vždy dobre dopadnúť. Napríklad v Západných Tatrách pod Babkami na jar 1927, keď nečakane napadol nový sneh, sa rozhodli uloviť medveďa nadhánkou. Vystopovali ho a privolali strelcov a honcov.
Strelci sa rozostavili na priechody a honci sa usilovali k nim medveďa krikom zatlačiť. Podarilo sa im to, ale vyplašený medveď zutekal rovno na poľovníka Andreja Figuru z Pavlovej Vsi. Ten zviera pustil priblízko. Hoci vystrelil a medveďa aj zasiahol, ten ešte stačil k lovcovi priskočiť a udrieť ho labou po hlave. Skonali obaja vedľa seba.
Situácia v súvislosti s počtom sa stala hrozivá
Pred prvou svetovou vojnou žilo na Slovensku už len okolo 120 medveďov, keď ich uchránili najmä vo veľkých javorinských, muránskych a betliarskych lesných komplexoch.
Neskôr ich stav ešte viac poklesol, takže v roku 1928 ich bolo iba 35 až 40. Ešte hrozivejšou bola situácia začiatkom tridsiatych rokov.
Slovenské úrady však ešte stále vykazovali odstrel medveďov. V roku 1926 – 94 kusov, 1927 – 43, 1928 – 29 a v roku 1929 ešte 21 kusov.
V roku 1932 odborníci odhadovali, že na Slovensku žilo sotva 15 až 25 medveďov, preto na porade majiteľov poľovných revírov na Štrbskom Plese začali vážne uvažovať o celoročnej ochrane medveďa.
Krajinský úrad ešte v tom istom roku zakázal ich odstrel na celom Slovensku, okrem tzv. škodníkov napádajúcich hospodárske zvieratá. Viacerí poľovníci si však mysleli, že zákaz prišiel neskoro, a preto medveď aj u nás čoskoro úplne vyhynie.
Nemali pravdu. Už v prvej polovici roku 1944 bolo len na území spravovanom riaditeľstvom Štátnych lesov v Liptovskom Hrádku 43 medveďov. Sústreďovali sa hlavne v lesoch lesnej správy Ružomberok (9) a vo Svaríne (8). Na území lesnej správy Vysoké Tatry a Javorina sa ich pohybovalo päť, zvyšok v iných častiach územia hrádockého riaditeľstva.
Z povojnových rokov (1946) sa na Slovensku uvádza počet 50 až 80 medveďov. Je pritom zaujímavé, že na území vtedajšieho TANAP-u ešte bez neskôr pričlenenej časti Západných Tatier, žili v roku 1949 iba dva medvede.
Počet postupne opäť narastal
V roku 1961 vzrástol počet medveďov na Slovensku na 161 a v roku 1964 na 270 kusov. Podľa sčítania k 1. januáru 1965 bolo na Slovensku už 314 medveďov, z toho vo vtedajšom Stredoslovenskom kraji 254, v TANAP-e 22, s predpokladaným prírastkom 1 až 3 ročne.
Začiatkom tohto storočia sme odhadovali, že v TANAP-e žije 60 až 70 medveďov. Ich počet neustále vzrastá a čoraz častejšie pribúdajú správy o vážnych kolíziách medveďa s človekom.
O počte medvedej populácie v minulosti vždy rozhodoval človek. Mal by tak urobiť aj dnes, keď v niektorých dedinách sa ľudia už pre medvede boja vyjsť podvečer na ulicu alebo do záhrady.
Samozrejme, musia to byť múdre rozhodnutia, ktoré povedú k tomu, aby premnožený medveď nehľadal potravu v sídlach, ale našiel pokoj vo svojich pôvodných prírodných biotopoch.
Autor: Milan Koreň
