edsa len si našiel čas na rozhovor.
Každý človek má svoj životopis. Aký je ten váš lyžiarsky?
- Ako veľa detí na dedine, aj ja som od malička športoval. V zime to boli lyže a v lete futbal.
Lyže ale boli na prvom mieste. Otec nás od mala v zime s bratom brával na Opalisko a tam sme sa od neho učili základy lyžovania.
Postupne som sa zdokonaľoval, tak ma prihlásil asi ako desaťročného do Lyžiarskeho klubu Pokrok v našej dedine. Otec bol dlhoročný funkcionár klubu a stále ma podporoval. Chodieval so mnou, ak mu vyšiel čas, aj na preteky. Jemu ďakujem za všetko, čo som ako pretekár a neskôr ako tréner dosiahol. Zasvätil ma do tajov tohto krásneho športu.
Kto vás trénoval?
- Vlado Mudroň a Vlado Štrkolec. Pod ich vedením som sa postupne zlepšoval až na takú úroveň, že ma v devätnástich rokoch zobrali na základnú vojenskú službu do Dukly Banská Bystrica. Po návrate z nej som sa stal členom Lyžiarskeho klubu Jasná.
Po troch rokoch som odišiel študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Počas štúdia som hájil farby Slávie UK. Dvadsaťdeväťročný som skončil s aktívnou kariérou. Odvtedy sa venujem trénerskému povolaniu. Ako tréner pracujem dodnes.
Môžete nám predstaviť zbierku vašich trofejí? Čo považujete za svoj najväčší lyžiarsky úspech?
- Ešte ako člen klubu v Závažnej Porube som na majstrovstvách vtedajšej ČSSR v kategórii mladších dorastencov obsadil 3. miesto v slalome. Počas vojenčiny som vyhral Slovenský pohár dospelých. Bola to dlhodobá súťaž, ktorá na tú dobu mala veľmi kvalitné obsadenie.
Najväčšie úspechy som dosiahol počas štúdia na vysokej škole. Vyhral som takzvaný Interkontinentálny pohár. Bola to séria pretekov vysokoškolákov, ktoré sa konali po Európe. Finále bolo v Kanade v roku 1990. V roku 1992 som sa stal majstrom ČSFR. Vyhral som na posledných spoločných majstrovstvách Čiech a Slovenska super obrovský slalom.
Každý športovec túži byť účastníkom olympijských hier. Koľko takýchto hier ste absolvovali a v akej pozícií?
- Zimné olympijské hry v Soči boli moje premiérové. Bol som na nich ako tréner.
Aké máte spomienky zo Soči?
- Len tie najlepšie. Rusi podujatie skutočne skvele pripravili. Športoviská boli blízko od seba, čo bolo dobré pre športovcov. Nemuseli sme dlho cestovať. Všetko bolo zorganizované. Škoda, že počasie bolo ako na jar. Hry mali pokojný priebeh. Bol to veľký sviatok športu nielen pre športovcov, ale určite aj pre divákov.
Vieme, že ste trénerom juniorskej majsterky sveta Petry Vlhovej. Ako vnímate tento fakt a čo predchádzalo tomuto obrovskému úspechu slovenského lyžovania?
- Každý tréner je spokojný, keď sa podarí jeho zverencovi dosiahnuť takýto výsledok. A keď je to doma, počíta sa to dvojnásobne. Petra v Jasnej lyžiarsky vyrastala.
Úspechu predchádzala veľmi dobrá príprava na sezónu. Prvý raz sme boli v lete trénovať v Južnej Amerike. Tam sme mali super podmienky na tréning. A aj dobré Petrine výsledky v Soči. Vrátila sa odtiaľ v psychickej pohode. Na domáce majstrovstvá sveta juniorov sa veľmi tešila.
Ako rodáka zo Závažnej Poruby vás určite zaujímajú osudy zjazdového lyžovania v rodnej obci. Možno v tejto dobe očakávať oživenie tohto obľúbeného a hojne zastúpeného porubského športu?
- Sledujem lyžiarske dianie v rodnej obci. Ak mám byť úprimný, je to a bude veľmi ťažké. V súčasnosti sa len ťažko zháňajú peniaze na šport. Šport dnes financujú rodičia. Je veľa talentovaných detí, ale so športom skončia skôr, ako začnú dôležitejšie preteky, lebo rodičia to finančne neutiahnu.
Voľakedy boli v našom lyžiarskom klube všetky kategórie: prípravka, žiaci, dorast a dospelí. To bolo veľa členov. Dnes je tam len niekoľko detí a zanietencov, čo sa tomu venujú. V minulosti sa robili výbery, teraz deti idú ťažšie za lyžiarskym športom. Lyžovanie je krásny, ale veľmi finančne náročný šport.
Autor: Dušan Migala
