Svet si nedávno pripomínal 70. výročie vylodenia spojeneckých vojsk na plážach v Normandii zo 6. júna 1944.
Na najväčšiu inváznu akciu v dejinách ľudstva si spomínali počas slávnostného ceremoniálu na francúzskom pobreží hlavy štátov, ktoré sa do druhej svetovej vojny zapojili.
Vzdať hold obetiam II. svetovej vojny, ale aj pár stovkám žijúcich vojnových veteránov prišli napríklad americký prezident Barack Obama, anglická kráľovná Alžbeta II., francúzsky prezident Francois Holland aj nemecká kancelárka Angela Merkelová.
Na slávnostnom ceremoniáli sa zúčastnili aj dvaja vojnoví veteráni zo Slovenska. Jeden z nich, Ondrej Bubniak, dnes žijúci v Dúbrave, sa do akcie aktívne zapojil ako dobrovoľník s francúzskymi partizánmi.
Do Francúzska prišli za otcom, baníkom
Ondrej Bubniak
V Limuzínsku pôsobila jedna z najväčších skupín odboja vo Francúzsku. limuzínski maquisti, partizáni, mali odznaky z hliníka , pretože všetky cenné kovy ukradli z oblasti Nemci, Ondrej Bubniak ho nosí samostatne na jednej strane saka .
Foto: Ľubica Kubišová
Ondrej Bubniak prišiel s matkou do Francúzska v roku 1924. Mal len osem mesiacov. Otec sa živil tradičným dúbravským remeslom a vo Francúzsku pracoval v rudných a uhoľných baniach. Matke napísal list, aby sa zbalila a prišla za ním.
„Sťahovali sme sa často, za dvadsať rokov aj desaťkrát. Jedna baňa sa zatvorila, išlo sa do druhej,“ zaspomínal dnes 89-ročný Ondrej Bubniak.
V časoch nemeckej okupácie francúzskeho územia chodil na gymnázium, po skončení školy ešte rok pracoval vo wolfrámovej bani. Vojna zastihla rodinu Bubniakovcov v mestečku Saint Leonard de Noblant v Limuzínsku. Do odboja sa zapájal ešte ako študent, neskôr sa pridal k francúzskym partizánom, ktorí z pevniny pripravovali podmienky na prelomovú operáciu druhej svetovej vojny, vylodenie spojencov na plážach v Normandii. Vtedy mal devätnásť rokov.
„Bolo jedno, za akú krajinu som bojoval, pretože nepriateľ zostával stále ten istý,“ povedal.
Získavali čas pre prístavy v Normandii
Večer pred vylodením dostal francúzsky odboj prostredníctvom rozhlasového vysielania BBC šifrovanú správu. Znamenala, že vylodenie nastane nasledujúci deň. Spojenci dlho predtým pracovali na tom, aby zmiatli Nemcov a tí si mysleli, že udrú inde. Partizáni potom zdržiavali nemecké posily, ktoré smerovali k pobrežiu, kde sa spojenci vylodili a budovali si prístavy. Zabezpečovali z nich prístup vojsk, prísun techniky a potrebného materiálu.
Ondrej Bubniak sa prvý raz so zbraňou v ruke zapojil do vojny druhý deň po vylodení v Normandii.
„V okolí Limuzínska, kde sme vtedy bývali, bol veľmi silný a aktívny odboj. Je to skôr pahorkatina, nadmorskú výšku má len okolo 300 metrov nad morom. Otvorený boj nepripadal do úvahy, preto sa skôr partizánčilo,“ povedal.
Cez územie kraja mali prechádzať druhá SS pancierová dizívia s názvom Das Reich. „Našou úlohou bolo zdržať ich na sedem dní, dať spojencom čas. Ničili sme cestné a železničné mosty, podarilo sa nám Nemcov zdržať na desať dní,“ opísal Bubniak.
Pre spojencov to bola veľká pomoc. „Nemci sa mohli pohybovať veľmi rýchlo. Z našej oblasti by sa pancierová divízia dostala k pláži za deň. Spojenecké vojská by sa tak veľkej posile vtedy len ťažko ubránili,“ zaspomínal.
Oslobodili dočasný koncentračný tábor
Bubniak bol súčasťou skupiny, ktorá strážila odbojársky tábor v asi polkilometrovej vzdialenosti. „Spávali sme v stromoch na viazaniciach z konárov. Celé noci pod nami niečo šuchotalo a až neskôr sme sa dozvedeli, že to boli jedovaté hady. Nevnímali sme ich ako skutočné nebezpečenstvo, to bolo niekde inde.“
Bubniak sa ako dobrovoľník pridal k maquistom, partizánom, v rámci Organizácie ozbrojeného odboja. Do konca vojny potom pôsobil aj v paradesantnom prápore Francúzskych vojenských síl vnútorného odboja.
„Vojna je zlá vec. V človeku, ktorý ju prežije, zanechá veľmi silné spomienky,“ povedal. Počas nášho rozhovoru sa neubránil slzám. Pamätá si, ako sa raz so spolužiakom vracal z prechádzky a pred kamarátovým domom hlasno nariekali ženy. Povedali mu, že Nemci odviedli otca.
„14. júla sme so skupinou oslobodili dočasný koncentračný tábor v blízkosti mestečka Saint Paul. Bolo v ňom vyše dvetisíc ľudí. Kamarát si tu svojho otca našiel. Živého. Potom spolu bok po boku bojovali v odboji za guľometom.“
Mapu pre partizánov skrýval pod košeľou
Najviac sa bál, keď ho spolu so spojkou tesne za hranicou mestečka, kde bývali, zadržal nemecký vojak. Odviedol ich na výsluch a v celej dedine sa hovorilo, že chlapcov zastrelili. Ondrejovi našli pod košeľou schovanú mapu.
„Najprv vypočúvali spojku. Nemec, ktorý ma strážil, odišiel z miestnosti a nechal ma tam samého. Tušil som, že to bola pasca. V záhrade stála ďalšia stráž. Keby ma videli utekať, hneď by som sa prezradil. Človek v takýchto situáciách rozmýšľa na plné obrátky. Jediné zaváhanie znamenalo smrť,“ priblížil.
Keď spojku vyniesli z vypočúvacej miestnosti, stihol mu rýchlo zašomrať, že nič nepovedal a nepoznajú sa.
„Vojak ma vyzval, aby som mu dal doklady. Otvoril som peňaženku a zbadal odznak s otcovým kladivom a kosákom. Vysoký Nemec stál nado mnou, peňaženku som rýchlo sklopil, aby do nej nevidel.“
Mladý Ondrej mal len dočasný občiansky preukaz, v ktorom svietila krajina narodenia. „Československo? Čo je to za štát, taký predsa už neexistuje,“ vyhlásil podráždene nemecký vojak.
„Rýchlo som sa vyhovoril na francúzske úrady, že to oni mi tak zapísali.“
Vynašiel sa aj pri odpovediach na ďalšie nepríjemné otázky. Presvedčil ho dokonca, že takmer osudnú mapu potrebuje pri turistike. Vojak ho pustil domov.
„Bol to najhorší deň v mojom živote, nikdy som sa tak nebál."
Talizman z Limoges, Bubniak ho mal stále pri sebe. Dnes má sošku slona v obývačke. FOTO: ĽUBICA KUBIŠOVÁ
Niekoľkokrát mu ponúkali francúzske občianstvo
Bubniak bojoval až do konca vojny. Podieľal sa aj na oslobodení Limoges, hlavného mesta kraja Limuzínsko. Na pamiatku si z neho nechal drevenú sošku slona, vo fronte ju nosil so sebou ako talizman. Dnes ju má vystavenú doma v obývačke.
Správu o konci vojny dostal v prístave Nantes na atlantickom pobreží pri ústí rieky Loire. Oslávili ju spolu s Američanmi.
Vo Francúzsku zostal s rodičmi a mladším bratom ešte rok, potom sa vrátili do Československa. „Ťahalo nás domov. V zahraničí sme boli stále len cudzinci. Ponúkali nám aj francúzske občianstvo ale nechceli sme. Človek si musí udržať svoju česť a my sme boli doma inde,“ povedal.
Po návrate na Slovensko pracoval v ružomberských bavlnárskych závodoch, niekoľko rokov býval v Rybárpoli. Najprv pracoval manuálne, ale potom mu ponúkli miesto účtovníka. Matematika ho bavila a darilo sa mu. Keď ochorel otec, presťahoval sa domov do Dúbravy. Zamestnal sa v miestnych baniach, neskôr si urobil zememeračský kurz a kreslil banské mapy.
Podal si ruku so svetovými politikmi
Na nedávnom spomienkovom ceremoniáli vo francúzskom meste Ouistreham a na plážach vylodenia sa zúčastnili najvyšší zástupcovia sedemnástich krajín, ktoré sa do bojov zapojili. Francúzsku Normandiu navštívili americký prezident Barack Obama, britská kráľovná Alžbeta II., britský premiér David Cameron, nemecká kancelárka Angela Merkelová, ako aj ruský prezident Vladimír Putin.
Vojakom a členom odboja poďakovali podaním ruky. „Zatriasť si rukou s Barackom Obamom bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Aj keď musím priznať, že ruku si s nami podávalo veľa ľudí, často sme ani nevedeli, kto to je,“ opísal vojnový veterán.
Ondrej Bubniak hovorí plynule po francúzsky, bez väčšieho zaváhania prekladá francúzsky text do slovenčiny. Trocha ho trápi sluch, tesná blízkosť guľometov si vypýtala daň. Radosť mu robí jeho záhrada a vychádzky do dúbravskej prírody. Vlani sa ešte zúčastnil hromadného výstupu na Chabenec.
