HYBE. Jeden z najpopulárnejších spisovateľov, pôvodom z Liptova, autor Tisícročnej včely Peter Jaroš pri slávnostnom spustení do prevádzky prvého orloja, postaveného a vyrobeného na Slovensku, zalichotil na margo úsilia majstra hodinára, takmer sedemdesiatročného Jána Pavellu takto:
„Knižky píše hocikto, ale ty si majster, na ktorého sme všetci hrdí, lebo si ako prvý na Slovensku postavil orloj. Ten na Kysuciach, ako viem, nie je pôvodom z našej krajiny.“
Spisovateľovej rady sa nedržal
Elektrotechnický inžinier, z ktorého sa po päťdesiatke stal hodinár, J. Pavella svojmu spolužiakovi P. Jarošovi kontroval. Vraj, nedržal sa jeho rady, aby popri hodinárstve spisoval príhody z Hýb, že to radšej nechá na neho.
V úzkom dvore Pavellovcov sa v deň, keď stodolu, kde je nový orloj, obliali čistou tatranskou vodou, či už zo zvedavosti alebo z iného dôvodu, tiesnili hostia z okolia i z obce.
Medzi nimi nechýbal ani starosta Martin Piovarči, ktorý vyjadril za všetkých vďačnosť a obdiv, že sa dielo podarilo: „Som rád, že prvý orloj vyrobený na Slovensku je v Hybiach. Verím, že ak Ján Pavella dokázal spolu s trpezlivou manželkou Oľgou zostrojiť orloj, vyrobí aj zvonkohru. Mali by sme sa zaviazať, že potom by bolo vhodné postaviť niečo väčšie na našom námestí, aby to bolo prístupné verejnosti.“
Pred priečelím typického hybského domu Pavellovcov vidno slnečné hodiny a vežové hodiny, ktoré odbíjajú čas, vyhrávajú a najmä ukazujú presný čas, lebo oproti vežové hodiny na katolíckom kostole sú obrátené na druhú stranu.
V noci išiel do kostola nastaviť presný čas
Záujem o hodinárstvo zdedil J. Pavella po otcovi, hoci Ondrej Pavella bol hodinár - amatér. Z okna domca, kde býval, videl na vežové hodiny na evanjelickom kostole. Vždy ich kontroloval, a keď v rádiu hlásili presný čas, odhrnul záclonku, pozrel, či idú presne a stalo, že raz nešli. Syn ich mal napraviť, ale Janko šiel so svojou milou do kina a na hodiny akosi pozabudol. Až v noci si spomenul. Vošiel do kostola.
„V tichu chrámu zneli nielen moje kroky, ale aj pravidelné buch, buch, buch. Jediný raz v živote som sa bál. Zastal som. Straší? Nie. To zneli v kostole hodiny z veže,“ spomínal J. Pavella.
Manželka obliekla postavičky
Do hodinárstva, celoživotnej vášne, zainteresoval manželku Oľgu, bývalú učiteľku výtvarnej výchovy, ktorá ozdobila hodiny plátkovým zlatom. „Mala som pred tou prácou rešpekt, vyžaduje to obrovskú trpezlivosť.“
Aj pred vytvorením postavičiek, ktoré sú s moduritu, dreva a kovu, ktoré musela doobliekať. „Zavrela sa v byte do svojho šijacieho kútika v spálni, šila oblečenie podľa predlohy Jožka Chrobáka. Musím priznať, že sme sa pri pohľade na prvé z nich dosť nasmiali,“ pripomenul J. Pavella. Manželka ho podporovala od začiatku realizácie myšlienky.
Ľudia neverili, že orloj zhotoví
„Musím povedať, že ľudia neverili, že raz postavím orloj. Veru som aj prešľapoval na mieste.“
Raz mu kamarátka Emka povedala: „Pavella, ty oblbuješ ľudí s nejakým orlojom a nemáš nič.“
„Je to pravda, pomyslel som si, vtedy som ozaj nemal nič a tak vravím mojej žene, že musím čosi spraviť,“ spomínal J. Pavella.
Zahrať na city majstrovi sa vyplatilo
Priam utopistická myšlienka mu prišla na um v jeden zimný večer.
„Pred troma rokmi, asi o pol desiatej, som oslovil pražského orlojníka majstra Skálu, akademického sochára, esemeskou. Napísal som mu: Pane Skálo, určite ste si nevšimli tú dieru na chodníku pred Pražským orlojom. Viem, že kolieska dnu v orloji poznáte všetky, ale tú dieru nie. Tá je odomňa, čo som vystál ako študent.“
Ako vraví J. Pavella, tak trochu išiel na city a vyplatilo sa. O pol hodiny prišla od Skálu odpoveď, aby konkretizoval, čo potrebuje.
Správca Pražského orloja Petr Skála, Vladimír Volf z Tábora a Petr Král, ktorý vedie virtuálne múzeum hodín, sú ľudia, ktorým je vďačný za pomoc a rady.
Na Slovensku je Ján Pavella jediným, ktorý vyrobil orloj. Preto ho pojali medzi seba českí orlojníci.
V budúcom roku má majster hodinár J. Pavella vo vrecku pozvanie od kardinála Dominika Duku, českého prímasa. do Chrámu sv. Víta na stretnutie zvonárov.
Pražský orloj ho vždy fascinoval
Začiatok cesty k hodinárstvu sa podľa Pavellu začala v roku 1956, keď ho otec ako žiačika vzal na cestu do Prahy a videl tam prvý raz orloj. Bol fascinovaný a neskôr prišlo druhé povzbudenie, počas vysoko-školských štúdií.
„Už som sa pozeral na Pražský orloj nie ako dieťa, ale ako technik. Znova ma to pochytilo asi pred pätnástimi rokmi. Myslím si, že figúrky netvoria základ orloja, ale dávajú mu vážnosť. Sú tam skôr na upútanie pozornosti, a tak som zvažoval. Apoštoli tu už boli. Pomocnú ruku mi podal Jožko Chrobák,“ povedal J. Pavella, ktorý po pražských štúdiách pracoval v liptovskohrádockej Tesle.
S hodinami nechce skoro nikto robiť
Všetko zmenil v päťdesiatke. Aj povolanie. Začal opravovať vežové hodiny. Od roku 2000 je živnostníkom a spolupracuje so švajčiarskou firmou.
„S hodinami takmer nikto nechce robiť, je absolútny nedostatok kvalifikovaných ľudí,“ poznamenal majster hodinár.
Tvrdí, že hodinárstvo už dávno nie je len o ozubených kolieskach. Má pod kontrolou tie najznámejšie vežové hodiny na Slovensku. Katedrálu svätej Alžbety v Košiciach, svätého Jakuba v Levoči, Michalskú vežu v Bratislave, Oravský či Nitriansky hrad.
J. Pavella na výrobe a zostrojení orloja strávil hodiny. Vložil do diela nielen čas, ale aj peniaze.
Čas môže mať rôzne názvy napríklad babylonský, nemecký alebo hviezdny. Na námestíčku v jednej z liptovských obcí je hybský čas a to práve vďaka šikovnosti majstra hodinára Pavellu.
„Tušil som, že občas bude chcieť niekto si pozrieť orloj mimo programu, keď sa ukazuje promenádka. Povedal som manželke, že tam dám vypínač a ona skočí a zapne ho. Odvetila, aby som s tým nepočítal, že ona behať nebude. Potom mi napadlo iné. Dal som jej do ruky skrinku, a tak keby som teraz sedel v Hybiach v krčme, stačí na nej stlačiť tlačidlo a orloj ide,“ vysvetlil J. Pavella.
