GÔTOVANY. Voľakedy sa v Novom Hájiku stretávalo skoro tisíc Sokolčanov. Mnohí z nich už nie sú medzi živými. Teraz na cintoríne pri pamätníku, ktorý od roku 1984 pripomína zatopenú obec i padlých Sokolčanov v čase SNP, hlavný organizátor Ľudovít Petráš pripomenul piatich padlých. Jozefa Krajčiho, Ľudovíta Jurkoviča, Pavla Špitku, Vladimíra Haška a Pavla Greša.
„K prvým obetiam druhej svetovej vojny patrí strážmajster československej finančnej stráže v Chebe Jozef Petráš – Maťkove, ktorého zasiahla guľka fašistického henleinovca. Je tu pochovaný medzi svojimi, tak ako rodičia nášho najslávnejšieho rodáka Stana Mikitu – Guothovci,“ pripomína Ľ. Petráš. V Sokolčiach sa narodil čs. hokejový tréner Ján Starší.
Pozoruhodnú literatúru faktu zanechal v pozostalosti Pavol Jurkovič, jeden z hlavných organizátorov prvého stretnutia v roku 1981.
Zatopili domov štyrom tisícom ľudí
Ako mnohým iným, ani jemu nešlo raz do hlavy, prečo sa priehrada nenazýva Sokolčianska a práve Marská, keď zo sypanej vyše 43 metrov vysokej hrádze, kde je aj betónové srdce priehrady, stojí väčšina na sokolčianskom katastri. Vodné dielo v rokoch 1969-1975 postavili, ale priehradné jazero zaplavilo 13 obcí, z toho 12 úplne.
Medzi nimi Čemice, Demčín, Ráztoky, Liptovská Mara, Stará Liptovská Sielnica, Nižné Dechtáre, Vrbie, Paludza, Parížovce, Sestrč, Sokolče, Vyšné Dechtáre a čiastočne Liptovský Trnovec. Prví presídlenci z 940 rodín, teda asi 4-tisíc obyvateľov, sa začali sťahovať po roku 1970. Aj zo Sokolčov.
Užialených ľudí vyháňali žandári so psami
„Posledných, zväčša starých, utrápených a užialených ľudí museli doslova vyhnať bezpečáci so psami. Niektorými sa podarilo svoje domy a ostatné hospodárske budovy rozobrať a pokiaľ im dovolili aj previezť do nových sídiel,“ spomína aktuálny sokolčiansky richtár Ján Devečka – Jarabovie s klobúkom a valaškou i richtárskou taškou.
Ukazuje na údolie pred sebou, kde sa rozprestierala obec Sokolče teraz nazývané Gôtovianskou zátokou. Ide o rybársky revír, v ktorom ak chcete chytať ryby, musíte mať ministerskú (VIP) povolenku.
Zátoku od takmer 21 kilometrov štvorcových veľkého jazera oddeľuje diaľnica D 1 a železničná trať. V jazere je akumulovaných 365 miliónov metrov kubických vody, čo je najväčší sladkovodný rezervoár na Slovensku.
Zosuv svahu nad cestou, po ktorej chodievajú na cintorín a do Nového Hája, sa podarilo nedávno stabilizovať, no aj tak museli ísť na miesto stretnutia pešo.
Pociťujú krivdu pre sumu vyvlastnených pozemkov
Brehy Liptovskej Mary začali v ostatných rokoch mimoriadne ožívať. Na brehoch stoja rôzne objekty cestovného ruchu.
Ale k niektorým perfektne vyzerajúcim dreveniciam vedú provizórne cesty, po ktorých sa v daždivých dňoch autom málokto dostane. Vraj k ich dokončeniu treba uzatvoriť vlastnícke práva. Takže ide o čierne stavby? Stoja, ale bez ukončených stavebných konaní?
V roku 2001 riaditeľ Povodia Váhu Róbert Hok novinárom povedal, že žiadne lacné a provizórne búdy tam nik nedovolí stavať, podmienkou je dokonale vyriešená kanalizácia i ostatná infraštruktúra, ako sú cesty či parkoviská.
Mal pravdu len čiastočne, lebo stavia sa aj tam, kde by sa nemalo.
Aj Sokolčania pociťujú krivdu, lebo za vyvlastnené pozemky dostali iba almužnu a teraz zistili, že sú z nich lukratívne stavebné parcely a nie lacné ochranné brehové pásma, kde sa nemalo nič stavať.
Nechtiac podpálili vynovený kultúrny dom
Od chvíle, ako sa na hladine Liptovského mora zjavila loď Liptov, prvý riečny katamaran, dostal od Sokolčanov meno. „My sme ho nazývali Jano, lebo Jano patrí na Maru,“ dodáva úsmevne Ľ. Petráš.
Väčšina z terajších šesťdesiatnikov i starších si pamätá na čas, keď začala voda Váhu olizovať prvé i posledné základy domov. Lúky a háje, kde prežívali detstvo i prvé lásky.
„Boli sme takí aktívni zväzáci, až sme nechtiac podpálili vtedy vynovený, čerstvo vymaľovaný kulturák. Bolo to na Štefana v roku 1961. Vonku bol asi 20-stupňový mráz, len tak prašťalo. Večer sa mnohí čudovali, prečo z rín tiekla voda, a to už sa chytali trámy strechy. V peciach sme kúrili starými parketami. A tie horeli na raty. Štefanská zábava bola v plnom prúde, keď tu zrazu dym. Jeden z trámov padol na harmoniku jedného z muzikantov Kubáňovcov,“ prezrádza Ľ. Petráš.
Milan Grešo-Šimek boli spolu s dobrosrdečnou a veselou Elenou Čuboňovou najstarší účastníci stretnutia v Novom Háji. Podnes tam rastú huby - smrekové i chutné muchotrávky - ružovky, suchohríby, jedle bedle a iné.
„Minule sme boli tam, kde je teraz rúbanisko. Ešte vlani tam stála hora, nuž ale vetrisko si nevyberá,“ vraví smutne takmer 80-ročný M. Grešo, ktorý bol v dedine známy ako bubeník estrádnej kapely. A bolo ich viac. Hrávali sa tam divadlá, dokonca opereta a na zábavy chodili ľudia zo širokého okolia, lebo boli - ako sa vravelo - chýrečné.
S raždím leteli ozlomkrky až do Sokolčov
Odvtedy sa mnohé zmenilo, aj lesy vôkol, iba stará „cigánska cesta“ oproti na druhom brehu zátoky pripomína život, ktorý sa z dnešného pohľadu mnohým zdá už iba legendou.
„Ako deti sme chodili sem do Nového Hája na konáre a raždie, čo zostalo po drevorubačoch. A potom na káričkách sme s tým doslova leteli ozlomkrk dole až do Sokolčov,“ spomína J. Devečka.
Na stretnutí nechýbal predseda Sokolčianskeho urbárskeho spoločenstva Ján Čáni, ktorý si spomenul na stretnutie so Stanom Mikitom. V roku 1960 navštívil rodné Sokolče a v kultúrnom dome mu ako osemročnému daroval podpísanú malú hokejku.
Juro Telč sial a Liptáci bryndzu kosili
Sokolčania, voľakedy slávni kráľovskí sokoliari, mali prezývku bryndziari. Vraj preto, lebo kedysi Jurovi Telčovi, hostinskému v Korytinách, zo žartu poradil bača Turek, nech si bryndzu zaseje rovno na poli a nemusí chodiť po ovčí syr ďaleko na salaš pod Poľanu medzi Dereše a Chabencom.
Žeby sa v Liptove odvtedy žartovalo: „Idem bryndzu kosiť?“
O Sokolčiach, kde stálo plťovisko, mlyny, drviareň kôry a iné, si jej bývalí obyvatelia myslia, že pred zatopením patrila k najkrajším v Liptove.
„Po našej rodnej obci už veľa nezostalo. Chýr o nej počuť v pribylinskom skanzene, kde sa rozozvučí náš kostolný zvon,“ pripomína smutne Ľ. Petráš.
