LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V československej armáde prepustili po augustových udalostiach v roku 1968 v dvoch vlnách spolu 12-tisíc vojakov z povolania a občianskych zamestnancov vojenskej správy, z toho na Slovensku ich bolo približne 1200.
Po roku 1989 prepustených vojakov a občianskych zamestnancov vojenskej správy rehabilitovali. Odškodného sa však dodnes nedočkali.
„V kasárňach v Hodoníne, kde som pracoval, pristál ráno 21. augusta v roku 1968 vrtuľník ruskej armády. Vystúpil z neho podplukovník a žiadal zabezpečiť pre spojenecké vojská Varšavskej zmluvy ubytovanie a stravovanie,“ spomínal Ján Gejdoš.
Pokračoval, že vojská neboli vopred ohlásené, preto ich odporučili na vojenský výcvikový priestor asi tri kilometre za mesto.
V noci zvolali vojakov do kasární
„Krátko po polnoci vojakov z povolania spojky zvolali do kasární. Z Generálneho štábu sme dostali rozkaz nestavať sa vojskám Varšavskej zmluvy na odpor so zbraňou. O obsadení Československa už vysielali správy aj rozhlasové stanice.“
Asi po mesiaci vojská Nemeckej demokratickej republiky, poľské, maďarské a bulharské z Československa odišli. Rusi ostali až do roku 1990.
Previerky robili na dvakrát
Vtedajšie komunistické vedenie nariadilo previerky, v rezorte obrany sa prejavili najvypuklejšie. „Prvé kolo previerok sa uskutočnilo v roku 1970. Z armády prepustili tých, ktorí sa proti okupácii postavili najintenzívnejšie, robili záškodnícke akcie, pretŕhali káble spojenia a podobne,“ vysvetlil J. Gejdoš.
Vedeniu strany sa však počet prepustených vojakov a občianskych zamestnancov zdal malý. Preto nariadilo druhé kolo previerok. V ňom prišlo aj na tých, ktorí na zhromaždeniach vyjadrili nesúhlas s okupáciou, znevažovali prítomnosť ruských vojsk vtipmi, alebo sa len zúčastnili sprievodu v mestách po víťazstve československých hokejistov v zápase nad Rusmi na majstrovstvách sveta.
Medzi nich patril aj Ján Gejdoš, ktorý vtedy študoval právo na vysokej škole v Brne. Na zhromaždeniach tvrdil, že ide o akt porušenia medzinárodného práva. Z týchto dôvodov ho prepustili 31. augusta 1971.
Mnohí sa z prepustenia nespamätali vôbec
„Bola to zlá situácia pre mnohých vzdelaných ľudí, ktorí si potom nemohli nájsť primerané zamestnanie. Prepustených sa v každej organizácii báli prijať. Mnohí si prácu nedokázali vôbec nájsť alebo sa im podarilo získať len miesta kuričov, šoférov či vrátnikov. Niektorí sa so situáciou nevyrovnali, prepadli alkoholu a poznamenalo to život celých ich rodín,“ porozprával J. Gejdoš.
Povedal, že sa mu podarilo získať prácu majstra melioračných prác v Poľnohospodárskom stavebnom podniku. V gumákoch robotníkom pomáhal klásť drenážne trubky.
Počas ruskej okupácie bolo nielen ťažké začínať po vylúčení z armády v civile, ale týchto ľudí sledovali aj príslušníci Vojenskej kontrarozviedky a Štátnej bezpečnosti. „Isté uvoľnenie síce nastalo v osemdesiatych rokoch, ale ani potom som nemohol zastávať žiadnu vedúcu funkciu. Problémy sa v tejto súvislosti dotkli aj mojej rodiny.“
Dostali osvedčenie o rehabilitácii a odškodnom
Armáda bola jedným z prvých a najprísnejších rezortov, v ktorých počas normalizácie prepúšťali. Zároveň bola po Novembri 1989 najaktívnejším rezortom, ktorý sa zaoberal rehabilitáciami. Na Slovensku požiadalo o rehabilitáciu približne 1200 ľudí a vyše tisíc ich rehabilitovali. V osvedčení o rehabilitácii je výslovne uvedené, že slúži na odškodnenie.
Okrem osvedčenia dostali aj pamätný list od federálneho ministra obrany. Rehabilitovaní vojaci, ktorí spĺňali vekové kritériá, dostali aj možnosť vrátiť sa späť do armády, dostali funkcie primerané ich vzdelaniu aj hodnosti.
Po návrate do armády v roku 1990 dostal Ján Gejdoš hodnosť podplukovníka. Udelili mu aj medailu Za zásluhy o Československú armádu. „To je zaujímavý paradox, keďže som dvadsať rokov v armáde nemohol slúžiť,“ zamyslel sa. Dva mesiace pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky, 1. novembra 1992, ho povýšili do hodnosti plukovníka.
Žiadne peniaze zatiaľ nedostali
Medzi ľuďmi v civile rezonuje názor, že rehabilitovaní vojaci získali na odškodnom ťažké tisíce korún. „Žiadne peniaze sme ani dvadsaťtri rokov od rehabilitácie nedostali. Pri prehodnotení prepustenia zmenili prepustenie z politických dôvodov na prepustenie v rámci reorganizácie. K jednému platu, ktorý sme dostali pri prepustení, sme v roku 1990 dostali ešte jeden. Vtedy som zarábal 2 100 korún, teda dnešných 70 eur. To sa nedá považovať za odškodnenie,“ myslí si Ján Gejdoš.
O odškodnenie, ktoré im podľa osvedčenia patrí, sa prepustení vojaci a občianski zamestnanci vojenskej správy snažili od rehabilitácie v roku 1990 a snažia sa dodnes. Najskôr v Československej armáde a po rozdelení republiky v Združení vojenskej obrody Slovenska (ZVOS).
Nepomohlo ani rokovanie s ministrami
Snahu o odškodnenie organizácia zintenzívnila v roku 2002, keď bol pripravovaný návrh zákona o odškodnení príslušníkov Vojenských táborov nútených prác a Pomocných technických práporov (VTNP - PTP), do ktorého boli zahrnutí aj rehabilitovaní vojaci a občianski zamestnanci vojenskej správy.
„Návrh zákona nám predložili na pripomienkovanie, no pri prerokovávaní v Národnej rade nás zo zákona vypustili. Z ministerstva obrany sme dostali list, že naše odškodnenie budú riešiť samostatným zákonom, pričom sa nebude líšiť od zákona o odškodnení príslušníkov VTNP - PTP,“ vysvetlil Ján Gejdoš.
Združenie vojenskej obrody Slovenska často rokovalo so zástupcami ministerstva obrany. „Vždy sme sa obrátili na ministrov, ale zbytočne. U mnohých ministrov, prípadne ich zástupcov naša nádej na odškodnenie vyzerala sľubne. Najsľubnejšie bolo rokovanie s ministrom Galkom, ktorý nás ako jediný aj osobne prijal. Ale referenti na ministerstve vždy tento proces zmietli zo stola. Naposledy sme sa obrátili v roku 2013 na prezidenta Ivana Gašparoviča ako vrchného veliteľa ozbrojených síl. Z vojenskej kancelárie prezidenta sme dostali, tak ako vždy, zamietavú odpoveď s argumentom, že v tomto prípade ide o nesystémové riešenie,“ skonštatoval Ján Gejdoš.
Členovia Združenia vojenskej obrody Slovenska aj sami pripravili návrh zákona o odškodnení, v ktorom požadujú symbolických 150 eur odškodnenia za každý rok prepustenia, najviac však tritisíc eur. Vdovy by mali podľa ich návrhu nárok na polovicu.
S platmi išli o tisícky korún nižšie
„Ďalším znevýhodnením pre rehabilitovaných vojakov bolo prijatie zákona o peňažných náležitostiach vojakov, účinného od začiatku roka 1998, podľa ktorého nám priznanú dobu prepustenia, započítanú, akoby sme nepretržite slúžili, znovu odpočítali. Ide o dvadsať rokov. Zostali nám síce hodnosti a funkcie, ale s platmi sme išli o tri- až päťtisíc vtedajších korún nižšie.“
Po neúspešných rokovaniach preto z armády prakticky všetci rehabilitovaní vojaci, ktorí využili možnosť vrátiť sa do nej, odišli.
„V tom čase sa to týkalo maximálne 35 ľudí, čo by pre armádu nepredstavovalo žiadnu veľkú finančnú záťaž," povedal.
Ministerstvo stále trvá na svojom
Na ministerstve obrany sme sa opýtali, či majú v pláne situáciu s odškodnením rehabilitovaných vyriešiť.
V odpovedi potvrdili predchádzajúce rokovania s tým, že podľa nich ide o nesystémové riešenie, a preto sa nechystajú vec odškodnenia rehabilitovaných vojakov a občianskych zamestnancov vojenskej správy riešiť.
