Starý otec z otcovej strany a jediný Nejt – naširoko, naďaleko a bol na to primerane hrdý. Z maminej strany to bol starý otec Ignác, ktorý mal v obci niekoľko menovcov.
Vďaka starým rodičom večery bratov Jána a Ivana neboli smutné. Ich príbehy nemali konca kraja. Spomienky na prvú svetovú vojnu a Slovenské národné povstanie zapísal docent Ján Bubelíni a upravil Ivan Bubelíny. Časť z nich si môžete prečítať.
Prvá svetová vojna
V lete v roku 1914 sa začala svetová vojna. „Pamätám si na to, keď vypukla,“ chválil sa starý otec Ignác.
„Mal som skoro štrnásť rokov, na chlapca to bolo vtedy dosť. To už sme chodili riadne do roboty, alebo pomáhali doma okolo domácnosti a gazdovstva," pokračoval starý otec.
„Tak som namiesto môjho otca musel ísť držať vartu. To bola taká nočná služba, keby horelo, alebo sa v dedine dačo stalo. Z domu do domu putovala vartášska palica. Riadne hrubá, ako ruka v zápästí a dlhá na výšku chlapa. Všelijako vyrezávaná, vyzdobená... To len odrazu prišiel sused a povedal, že sme na rade a palicu oprel do kúta. Bolo sa treba dohovoriť s ďalším susedom, lebo vartu držali vždy dve rodiny odrazu."
„Pôjdeš na vartu ty, nebudeš sa boľvaniť," povedal mi otec. Ja som sa neboľvanil, robil som všetko, čo prišlo, ale na vartu som šiel rád. Bola pre mňa nielen povinnosť, ale aj dobrodružstvo. Chodili sme dvaja hrdo po ulici. Varta bola úrad, stráž, varte nik nevyčítal kus ovocia, čo sme si odtrhli. Keby sa niečo strhlo, varta bude prvá ratovať.“
„Starý otec, ale s tou vojnou...“ pripomenuli sme starému otcovi celí nedočkaví.
„Ako som povedal, bolo leto. Noc teplá, ulice tmavé. Kdeže elektrika, tá v dedine ešte nebola! Odrazu len niečo hrkoce po ceste. Nie ako voz, sťažka, ale ľahko. Hneď sme vedeli – koč. Idú dáki páni. Stoj! zavolali sme. Kto ste? Sused, starší ako ja, hneď chytil vartášsku palicu do dvoch rúk. Z koča vyskočili dvaja. V uniforme. Aj sme sa vyľakali, ale žandár-nežandár, my sme v práve!
„Kto ste?“ zrúkli oni na nás.
„Varta,“ odpovedali sme.
„Zaveďte nás k richtárovi, hneď!“
U richtára už tma. Zabúchali mu na dvere. „Otvárajte, richtár, vojna je!“
„O chvíľu sa dedinou nieslo bubnovanie a buntošilo ľudí zo spánku. Obecný sluha, volali sme ho aj Polgár alebo Heľpík, pri každom desiatom dome zastavil a v svetle petrolejového lampáša čítal nariadenie z okresu. Mobilizácia. A žeby neboli pochybnosti, žandári začali strieľať do vzduchu. Daktorí ľudia, čo sa pozobúdzali na bubnovanie, streľbu a zvesť o vojne, sa pokryli pod postele a do pivníc. Mysleli si, že to už nepriateľ zaútočil aj na našu dedinu.“
Či sme sa len nasmiali na tých strachopudoch... Ale stará mama Angela zaraz starého otca zastavila. Ona sama by povedala, že zhaltovala:
„Rozprávaš o vojne ako o nejakej smiešnej veci. Veď mne otca vzala. Jedenásť rokov som mala a už som bola sirota...“
Mama starej mamy, naša prababka Zuzana, mala tri detí. Dievčatko Angela sa narodilo prvé. Po ňom chlapec Jožko a nakoniec ešte jeden chlapec. Pokrstili ho Janko.
„Ako som už povedala, keď sa začala vojna, mala som jedenásť,“ rozprávala nám stará mama. „Brat Jožko mal šesť a Janko jeden rok.“
„Keď vojna trvala rok, jeden sa z nej vrátil domov. Bez nohy. Viacerí zahynuli. Do vojny šli namiesto nich ďalší. Či mali deti, alebo nie, museli narukovať... Raz ráno sme sa zobudili, a náš otec už bol tiež preč. Veľmi som plakala. Keď som ustieľala jeho posteľ, položila som si líce na ešte teplú perinu, a tak som sa s ním lúčila. Ako keby som bola tušila, že ho viac neuvidíme.“
„Každý rok začiatkom novembra, na Všechsvätých,“ pokračovala, „ľudia zapaľujú sviečky na hroboch. Ale náš otec nemal hrob. Určite ho niekde má, ale len taký, vojenský. Vtedy zahrabali do jednej jamy všetkých, čo padli. Kde je to miesto, nevedno. Moja mať zapálili sviečku za otca doma. Postavili ju do pohára na stole, kľakli si na malý stolček a tak sa pomodlili za jeho dušu. My sme stáli okolo stola, pozerali sa na blikot plamienka. Po modlení nám mať povedali:
„Ten plamienok je duša nášho otca. Jeho oko. My ho nevidíme, ale on nás vidí. Musíte byť dobrí, poslúchať ma a pomáhať mi. Aby mal náš otec radosť, že si vieme pomôcť aj bez neho. Aby mal pokojný spánok.“
Jedenásť razy šiel na bodáky
Starý otec Nejt vystriedal mnoho prác. Gazdoval a furmančil, bol pltníkom na Hrone, drevorubačom, robotníkom pri stavbe ciest i železníc ešte všeličím iným. Pochodil kus sveta, za prácou bol v Amerike. „Z veľa pecí som chlieb jedol,“ vravieval.
Najradšej sme počúvali o tom, čo sa mu prihodilo za prvej svetovej vojny. Vedeli sme, že bol chrabrý vojak, doma mal tri metále, raz nám ich ukázal. Pohládzali sme vtedy chladný kov, obdivovali starého otca a nechápali sme, keď utrúsil, že by ich veru radšej ani nemal. Jedenásť razy som šiel na bodáky,“ hovoril a pokyvkával hlavou, ako keby ani neveril, že to naozaj bolo.
„Mne sa smrť, chvalabohu, vyhla, ale koľkí tam zostali. Ľudská krv je na tých metáloch...“ Nato sme štítivo odtiahli ruky, hľadali kvapky zaschnutej krvi, ale metále sa ligotali vyleštené starému otcovi na dlani. Potom ich opäť zakrútil do handričky, uložil do škatuľky od budíka a odložil do kasne.
Guľka ho trafila do boku, zajatca do krku
A raz nám rozprával toto: „Tej zimy sme boli zakopaní na jednom kopci. Kdesi dolu pod nami bol nepriateľ. Šiel som skontrolovať hliadky. Opatrne som sa zakrádal po stráni, pomedzi stromy, okolo skál, plazil som sa v snehu. Chcel som sa porozhliadnuť po hliadkach. Prikradnem sa k veľkému pňu a opatrne nadvihnem hlavu. Všade pokoj. Nuž postavil som sa a rozhliadol. Potom som vystúpil aj na peň, za ktorým som bol schovaný. Lenže toto som veru nemal robiť...“
„A potom čo bolo, starý otec?“
„Spravil som chybu, nemal som oblečený biely plášť, a preto som bol pre nepriateľa dobrým terčom. Guľka ma zasiahla do boku, otočilo ma na pni a spadol som do snehu. Nuž obviazali ma a poslali do lazaretu. Šli sme tam dvaja, ten druhý bol zajatec, guľka ho trafila do krku, ani rozprávať nemohol.“
„S nepriateľom ste išli?“ Čudovali sme sa. „S nepriateľom. Vlastne - s akým nepriateľom? S raneným človekom. Veď nepriatelia, to boli takí istí chudáci ako my. Vy to ešte nemôžete pochopiť.“
Skrýval sa pod mŕtvym vojakom
Ďalší z jeho zážitkov z prvej svetovej vojny bol aj o tom, ako raz vyhnali pri jednej obci nepriateľa zo zákopov a sami ich obsadzovali.
Idúci si bol v najbližšom dome pýtať napiť sa mlieka, preto ku zákopom prišiel posledný. Ušiel sa mu už posledný voľný zákop, kde však ležal jeden mŕtvy nepriateľský vojak. Starý otec nelenil, chytil mŕtveho vojaka a vyhodil zo zákopu. Na počudovanie - pod mŕtvym vojakom bol ďalší.
Starý otec chytil aj toho, že ho vyhodí, no ten skríkol, nebol mŕtvy, len pod mŕtvym bol schovaný. Za preľaknutie nepriateľskému vojakovi automaticky uštedril facku a poslal ho sa zahlásiť na komando.
Zažili partizánov aj Nemcov
Cez Slovenské národné povstanie a počas druhej svetovej vojny horárčil starý otec Ignác v Liptove v Malužinskej doline, pri tajchu. Horáreň pri tajchu si svoj názov zaslúžila. Bola naozaj v horách. Od najbližšej dediny, Malužinej, skoro päť kilometrov.
Nemeckým hliadkam sa neveľmi chcelo chodiť tak ďaleko, životy riskovať. Zato pre partizánov to bola náramná výhoda. Bývali v senníkoch, zrubových poľovníckych chatkách i zemľankách. Ale keď niektorý prechorel alebo ho ranilo, už ho viedli, alebo aj niesli k starým rodičom.
Dvoch býčkov dal starý otec partizánom na mäso, ale kravky si nechal. Mlieko, maslo, dobrý chlieb, domáca slaninka, k tomu za pohárik tuhého a choroba nemala inú možnosť, len sa vytratiť. Pri takej starostlivosti sa aj rany lepšie hojili.
Neraz sa takto zišli aj viacerí maródi. Stará mať Angela sa musela ujať velenia: „Chlapci, svojich tu môžete nechať, postaráme sa o nich, ale len pod jednou podmienkou. Poniže, pri Uhlisku, postavíte hliadku. Ak by šli Nemci, aby nám dala vedieť. Veď kým toľkých ranených vyteperíme na šopu, pokryjeme do sena, môžu byť tu. Postrieľajú nás.“
Ako stará mama naručila, tak aj partizáni urobili.
Stará mama sa tvárila, že Nemcom ďakuje
A veru sa to oplatilo. Nie raz, nie dva razy pribehol partizán poza potok, celý zadychčaný: „Nemci!“ Len-len že popratali, čo bolo treba, už bola nemecká hliadka pri dverách.
„Vitajte,“ ide im stará mať v ústrety ako keby nič.
Odstrčili ju, prešli celú horáreň, ešte aj na pôjd nakukli. Nič podozrivého nezbadali.
„Cesta je k nám dlhá, unavili ste sa,“ vraví im stará mať a každému nalieva po veľkom hrnčeku voňavého mlieka. „Odkrojte si, zajedzte si,“ núka ich chlebom, slaninou, ba aj voňavú klobásku vykúzlila. Nemci sa okúňajú, ale keď stará mama so smiechom vezme jednému hrnček a sama mlieko vypije, dá si ten ochotne znova naliať a zaraz všetci jedia, ako keby ani vojna nebola.
„Partizáni, banditi, kde sú?“ lámane sa opytujú Nemci.
„Ani ma vy nestrašte, vraj banditi. Nech nás pánboh od nich chráni. Starý,“ obrátila sa stará mať na starého otca, „na noc musíme riadne zamkýnať, nie že nás tu dakto vykradne alebo aj postrieľa.“
Rukami šermuje, ako keby aj starý otec potreboval posunkami vysvetliť, ale to len preto, aby Nemci lepšie rozumeli a nezačali ich upodozrievať, že to na nich pascu dohovárajú.
„Dobre, že ste prišli. Aspoň ste nám dali vedieť, že si máme dať pozor,“ vyprevádza stará mama nemeckú hliadku von. Nemci najedení a spokojní vykročili dolu dolinou. Sotva zašli za najbližšie stromy, už sa Rus Mišo a Slovák Ondrej spúšťali zo šopy dole.
„Nezbadali nič?“ pýtali sa.
„Akože,“ vyvracia ich obavy stará mať.
„Celý čas som mieril na dvere. Keby boli chceli dačo s vami, živí by neboli odišli,“ zastrájal sa Ondrej.
„Lepšie je takto. Najedli sa, odišli, dajú vám pokoj. Keby sa nevrátili, večer je ich tu ako mravcov. A ktovie, koľko životov by to stálo. Našich aj vašich,“ hovorili starí rodičia.
„Tak je,“ súhlasili partizáni.
Vo vojne disciplína musí byť
Starý otec nám porozprával aj o tom, ako pred Vianocami v štyridsiatom štvrtom partizáni z oddielu Paľa Bielika obrali Nemcov o špiritus a koňak, čo viezli z liehovaru v Mikuláši do kasární v Brezne. Aby mali na zábavu na Silvestra a novoročný prípitok. Pálenku doniesli do doliny, špiritus rozriedili vodou a riadne si uhli.
Aj na hádky došlo. Nebolo radno miešať sa do ich škriepok, hneď mali v rukách automaty. Len tvrdý veliteľ si vedel s nimi poradiť.
„Ešte slovo a dám ťa zastreliť!,“ skríkol na každého, keď začal príliš šermovať automatom a zapáral do druhých. Ba raz vraj tak aj urobil...
„Svojho dal zastreliť?“ čudovali sme sa. Naši starkí ponúkajú Nemcov klobásou a partizáni sami nešetria jeden druhého!
„Disciplína musí byť. Vojna je taká,“ vysvetľoval starý otec, ale veru nevysvetlil.
„Raz prišli traja maďarskí vojaci,“ pokračoval. „Po slovensky dobre nevedeli, ale my sme im rozumeli. Že majú doma ženy, deti, nechcú bojovať s Hitlerom, chceli by k partizánom. Tam počkať, kým front prehrmí a potom domov. Do vojny že museli proti svojej vôli. Rusi, Slováci aj Maďari sú bratia, vraveli.“ Starému otcovi nečakane zaseklo reč.
„A čo bolo ďalej s nimi?“ naliehali sme.
„Odviedli ich. Mysleli sme si, že k ostatným, do oddielu... Na jar, keď zmizol sneh, som ich našiel v druhej doline. Postrieľaných. Tam som im na mieste jamu vykopal, pochoval ich.“
„Prečo ich tak?“ protestovali sme.
„Ktovie. Možno sa partizáni báli, že im tí potom ujdú, Nemcov na nich došikujú. Veď aj také veci sa stali. Raz sa Nemci poobliekali ako partizáni a s našimi ľuďmi, zradcami, prepadli partizánov pod Veľkým bokom. Inde celé dediny vypálili, ľudí postrieľali, alebo ich aj za živa vo vápenkách pálili... Veru, naši Slováci - a fašistom pomáhali...“
Vydesili sme sa.
„Iba deťom rozumy zavraciaš,“ karhala stará mama starého otca.
„Nech vedia pravdu,“ nedal sa starý otec.
Po vojne horáreň starých rodičov prepadli benderovci a v prestrelke ranili starú mamu do nohy.
Okamžite sa dali na štvorhodinovú cestu cez Nízke Tatry do rodnej dedinky Bacúch. Keď nám stará mama o tom rozprávala, nakoniec dodala: „Doma som vyliala plnú čižmu krvi...“
A už sa do Liptova nikdy nevrátili.
Autor: Podľa JÁNA BUBELÍNIHO upravil INAN BUBELÍNY
