LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Jozef Taraba sa vyžíva v ministolárčine. Repliku olejkárskej skrinky vyrobil podľa historickej predlohy s dovolením Národného múzea v Martine. Ide skutočne o filigránsku prácu.
„Za raritu možno pokladať uzatváranie skrinky cez poldrážku vo viku a v korpuse s nikami a zásuvkami vo vnútri. Zmäkčenie dien vnútra zásuviek som dosiahol potiahnutím kvalitnou kožou, ktorá sa používa v automobilovom priemysle a získal som ju prostredníctvom prokuristu jednej z tunajších firiem Mariána Davideka," poznamenal J. Taraba.
„Zohnať kvalitné kovanie na Slovensku bolo nad moje sily, a tak som si špeciálne detaily na kovanie zadovážil v jednom z parížskych špecializovaných obchodov. Ešte že moja dcéra žije v krajine galského kohúta,“ poznamenal s úsmevom J. Taraba.
Repliku olejkárskej brašny vyrobil za dva mesiace
Domácka výroba, podomový predaj liečivých olejov, mastí a práškov nadväzovali na staré formy ľudového liečiteľstva späté s rôznymi zariekacími a zaklínacími formulami.
Každý olejkár mal pojazdnú predajňu – skrinku, z ktorej rozvoniavali rôzne olejčeky a rastlinné éterické esencie, zmiešané s destilátmi a s lisovanými vetvičkami, výhonkami, semenami i plodmi.
J. Taraba dokázal v rámci takejto ministolárčiny vyrobiť repliku olejkárskej brašny ani nie za dva mesiace.
Je to práca pre skutočného majstra. Ale Tarabu vždy fascinovala zložitejšia stolárska produkcia, ktorá už roky vzniká v jeho domácej dielni. Tá pripomína menšie stolárske múzeum, ktoré je zároveň aj ukážkovým pracoviskom, kde sa dá čo-to priučiť.
„Nechápem, prečo je medzi mladými malý záujem o toto remeslo. Stolárov je v súčasnosti ako šafranu. A pritom je stále čo robiť. Ľudia vždy potrebovali a stále potrebujú pekné a remeselne dokonalé nábytky či doplnky v obydliach. Som vďačný, že mi životné peripetie a okolnosti umožnili prejsť celým procesom stolárčiny. Od začínajúceho učňa, robotníka až po vysokú školu.“
Podieľal sa na záchrane ľudovej architektúry
V sedemdesiatych rokoch sa J. Taraba ocitol v stolárskej dielni Štátneho majetku v Liptovskom Mikuláši ako robotník. Mal možnosť sa remeselne zdokonaliť. K tomu sa pridali usilovnosť a talent, ktorý zdedil po svojom otcovi.
„Zhodou okolností v dielni v Svätom Kríži začali s rekonštrukčnými prácami interiéru artikulárneho kostola, ktorý v tom čase preniesli z Paludze do Sv. Kríža. Starý drevený kostol skončil na pôvodnom mieste, pretože vody priehradného jazera Liptovská Mara by kultúrnu pamiatku ohrozili. Neskôr som sa podieľal spolu so starými skúsenými majstrami na výrobe rôznych drevených častí pre objekty v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline, čo tiež súviselo so záchranou historických objektov ľudovej architektúry,“ spomenul J. Taraba.
Nadobudol hlbší vzťah k historickému nábytku
Bola to pre neho dobrá škola, vďaka čomu nadobudol ešte hlbší vzťah k historickému nábytku. Nečudo, spod Tarabových rúk vyšlo odvtedy množstvo pozoruhodných nábytkárskych výrobkov.
V ostatných pätnástich rokoch pracuje skôr s drevom, ktoré pochádza z orecha a duba. Precízne a mimoriadne zložité intarzie na častiach skríň v spální sú replikami z roku 1876, ktoré pôvodne zdobili skrine v rodine kniežaťa Stolberga - Wernigerode.
Pred rokmi po návšteve usadlosti Fontaine le Port neďaleko Paríža si všimol J. Taraba zvláštny typ spoločenského stolíka a niekoľko ich vyrobil. V jeho repertoári sú aj iné špeciálne stoly, atypické masívne najmä rustikálne skrine, komody, hračky a betlehemy.
„Začiatkom leta som s manželkou strávil nejaký čas v zámku v Normandii. Francúz, majiteľ zámku s anglickou manželkou, sa starajú o takmer 30-hektárový pozemok lúk a lesov. Pri podávaní čaju, neviem, či už bolo pol piatej, ma prekvapili, že podávali čaj s dezertom na rozkladacom prenosnom stolíku, originálom z 18. storočia. Hneď som zbystril pozornosť, prezrel som si stolík, ktorý už nebol v najlepšom technickom stave a povedal som, že takýto stolík vyrobíme aj na Slovensku. Majiteľ neveril, ale do troch týždňov som mu poslal fotografiu hotového výrobku.“
Spolupracuje s ďalšími odborníkmi
J. Taraba spolupracuje pri výrobe náročného nábytku s ďalšími odborníkmi. Okrem iných aj s certifikovaným umeleckým kováčom Petrom Trvalcom z Vyšnej Boce, ktorý získal ocenenie v Nórsku, kde v rámci konkurzu vykoval ružu pre pamätník obetiam masového vraha Andersa Behring Breivika. V sústružníckych činnostiach vypomáha Pavol Klocok z Kežmarku, ktorý sa podieľal na reštaurovaní levočského oltára Majstra Pavla, v čalúnických prácach Vladimír Válent zo Závažnej Poruby.
J. Taraba nečerpá pre svoju ministolárčinu inšpiráciu iba z histórie. U Tarabovcov v mestskej časti Palúdzka stojí veľký spoločenský stôl, presná kópia nábytku z americkej luxusnej výletnej lode Indipendens firmy Roal Carbien, brázdiacej Atlantický oceán, čo zasa súvisí s povolaním syna Miroslava, vysoko postaveného manažéra zaoceánskych plavieb, medzinárodného experta cestovného ruchu.
Bez brašny ani na krok
Olejkári bez zvláštne upravených brašien nemohli existovať.
V 18. storočí patrilo olejkárstvo k rozšíreným remeslám najmä v Turci, ale aj v Liptove. Andrej Marček z Blatnice sa roku 1889 doplavil s takouto fortieľnou skrinkou z Vladivostoku až do Nagasaki a Hongkongu.
Jozef Ivaška z Diakovej sa dostal do egyptskej Alexandrie. Alexander Hlavata, lekár holandskej kráľovskej rodiny, bol pôvodom olejkár z Turian.
Olejkársky pas mal takzvaný apothecarius et magister oleorum, teda lekárnik a majster-olejkár, dnes by sme povedali certifikovaný olejkár.
Laco Hámor
