RUŽOMBEROK. Mužstvo spod Čebraťa, ktoré v uplynulom ročníku siahalo po miestenke v európskej pohárovej súťaži a napokon skončilo na 4. mieste, je momentálne desiate, čiže tretie od chvosta.
Zverenci trénera Ladislava Šimča majú na svojom konte iba jedno víťazstvo (s Podbrezovou 2:0), ďalej štyri remízy a tri prehry.
Nutné je však opäť pripomenúť, že v lete pod Čebraťom došlo k veľkému tresku v hráčskom kádri, keď nezostal v ňom takmer kameň na kameni.
Sedem získaných bodov asi nenapĺňa vaše predstavy. Pri akom počte by sa dalo hovoriť o spokojnosti? – oslovili sme kapitána MFK Ružomberok Martina Nagya.
- O presnom čísle nechcem hovoriť, ale čakal som, že budeme úspešnejší. Mať ale o tri - štyri body viac, inak by sa nám dýchalo aj hralo. Boli zápasy, ktoré nás môžu mrzieť.
Napríklad s Trenčínom, súper bol takisto blízko, aby strhol víťazstvo na svoju stranu, no v nadstavenom čase sme my premrhali tutovku. Miesto jedného bodu mohli byť dva.
Na bratislavských Pasienkoch zase majstrovský Slovan uratoval víťazstvo až tri minúty pred koncom. Už – už to vyzeralo na remízu 1:1...
- Presne tak, bol to smoliarsky záver. Myslím si, že bod by sme si boli zaslúžili. Celých deväťdesiat minút sa drelo, aby sme napokon odchádzali naprázdno.
Ktoré z doterajších stretnutí by ste označili za najvydarenejšie?
- Trojbodový bol zatiaľ jeden zápas s Podbrezovou, ale čo sa týka hernej stránky, tréner Šimčo vyzdvihol posledné stretnutie s Košicami. Najmä za náš posun v prechodovej fáze.
Na druhej strane, kedy išlo o najväčšie sklamanie, ba až rozčarovanie?
- Myslím si, že naše mužstvo ani v jednom kole nevybuchlo. Preto nemožno hovoriť ani o totálnom sklamaní. Ani jeden zápas sme neodflákli, do každého sa nastupovalo s cieľom zabodovať. Samozrejme, keď to nevyšlo, vždy bolo v kabíne smutno.
Bežné sklamania k futbalu patria. Aj keď zremizujete a bod sa vám máli. Najnevydarenejší zápas sme odohrali v Trnave (domáci vyhrali 2:0, pozn. aut.). Je pravda, že domáci boli jednoznačne lepší na lopte, ale také hrúbky v obrane, akých sme sa my dopustili, sa nemôžu stávať.
Čo chýba mladému ružomberskému tímu?
- Ako všetci dobre vedia, dvaja, traja skúsení futbalisti, ktorí by dali pečať nášmu hernému prejavu. Nič iné pri takejto skladbe mužstva nezostáva, len aby sme my trochu starší to zobrali na seba.
Šikol by sa nový Ďubek, súhlasíte?
- Každému je jasné, že Ďubek mužstvu chýba.
Na čo najviac tréner Ladislav Šimčo kladie dôraz v tréningovom procese?
- Zvlášť nám zdôrazňuje, že musíme si veriť na lopte a mať adresnejšie prihrávky. Pripomína, že presnosť je základom, aj ju na tréningoch pilujeme. Tréner sa nám tiež snaží vštepiť zdravé sebavedomie. To niektorým hráčom chýba viac, druhým menej.
Aj keď v aktuálnej tabuľke sú rozdiely medzi mužstvami na štvrtom až jedenástom mieste minimálne, pre Ružomberok sa zatiaľ črtá boj o záchranu. Čo na to kapitán?
- Mnohí to tak vidia a pasujú Ružomberok medzi dve-tri mužstvá, ktoré sa pobijú o udržanie v súťaži. Takýto tlak si ale nechceme pripúšťať.
Ako sa práve z vás stal šéf šatne? Na predsezónnu tlačovku ako kapitán prišiel Lukáš Greššák, prvý „majstrák“ s kapitánskou páskou odohral Martin Nosek.
- Keď Greššák mal zdravotné problémy, navyše hovorilo sa o jeho odchode a zranil sa aj Nosek, oslovil tréner mňa. Bolo to pred zápasom so Slovanom v Bratislave. Povedal mi, že chce, aby som zobral zodpovednosť na seba. Išlo o krátku debatu. Nuž, povedal som si, niekto aj kapitánom musí byť.
Ako by ste sformulovali vaše želanie do ďalších ligových kôl?
- Do konca roka nazbierať čo najviac bodov a zároveň skrášliť herný prejav. V neposlednom rade tiež prinášať radosť našim fanúšikom. Potrebujeme i trošku šťastíčka. Dobre však viem, že naň sa nedá iba čakať, no treba mu ísť oproti.
