LIPTOVSKÁ ŠTIAVNICA. Štyri kúsky hosťom nasúkal Martin Labaška, mikulášsky rodák, ktorý v seniorskom futbale najviac - desať sezón odtiahol v Rakúsku, kde hrával za SV Horn, SK Schwadorf, Admiru Viedeň a naposledy SK Hainburg.
V lete 32-ročný Labaška prijal ponuku Liptovskej Štiavnice. Hráča, ktorý vážnu futbalovú dráhu odštartoval v Ružomberku, keď pod Čebraťom hneď po dovŕšení dorasteneckého veku naskočil do prvoligového „áčka“, sme sa spýtali:
Kedy naposledy vám tak parádne sypalo?
- Štyri góly v jednom zápase? To bolo strašne dávno. Tuším v mojej prvej alebo druhej sezóne v Horne. Odvtedy sa mi nič podobné nepodarilo.
Ako si vysvetľujete vaše strelecké prebudenie?
- Vrátil som sa domov, cítim pohodu a také správne pozitívne naladenie. Opäť ma futbal baví, veľmi sa teším na každý tréning, na každý zápas.
Prvé kolo, keď sme hrali v Černovej, musel som ešte vynechať, pretože meškala registračka z Rakúska.
Od druhého zápasu pravidelne hrávam a snažím sa aj strelecky presadiť. Do súboja s Vrútkami som patril medzi trojgólových zakončovateľov. A zrazu sa vrece roztrhlo...
Čo vás zlákalo do Liptovskej Štiavnici?
- Ako prvý ma oslovil tréner František Mikuláš. Sadli sme si a sondoval, či by ma nenahovoril prísť do Štiavnice.
Vlani nám zomrela maminka a keďže som chcel zostať doma s ocinom, takéto ponuka prišla aj vhod. Predseda Družstevníka pán Hlaváč bol pri jednaní veľmi seriózny a korektný, tak sme si napokon tľapli.
Futbalová obec vie, že v lete 2011 ste sa po rakúskej anabáze na rok vrátili domov, do Tatrana Liptovský Mikuláš. Potom opäť vaše kroky smerovali k našim južným susedom. Kde bola posledná rakúska zastávka Martina Labašku?
- Bol som hráčom SK Hainburg, klubu z tamojšej piatej ligy. S jeho vlastníkom sme mali dohodu, že s mužstvom budem chodiť iba na zápasy. Lenže pred začiatkom jarnej časti pán majiteľ zomrel a tým naša spolupráca padla.
Zostal som doma, jar som postál a počkal si, kým sa zo mňa stane voľný hráč. Akurát som si chodil individuálne zabehať a tým aspoň trošku oprášiť kondičku.
Ako sa poznáte s trénerom Františkom Mikulášom, keď si vás vyhliadol?
- Veľmi dobre. V čase mojich začiatkov v ružomberskom prvom mužstve bol on jeho kapitánom, čiže spolu sme hrávali. Stále sme kamaráti, samozrejme, teraz Ferka rešpektujem ako kouča. Je to dobrý tréner – ľudský i prísny. Aj jeho tréningy sa mi páčia.
Nemáli sa vám v tridsiatich dvoch rokoch hrať len IV. ligu?
- Hráme štvrtú, no cieľ je jednoznačný, a to postúpiť. Myslím si, že III. liga je už celkom slušná súťaž.
Tým netvrdím, že by som si ešte netrúfol aj naviac, veď som v dobrom futbalovom veku. Teraz sa však s takými myšlienkami absolútne nezaoberám. Možno neskôr. Hrám v Liptovskej Štiavnici, v dobrom kolektíve a rád by som sa tešil s chlapcami z postupu. V kolektíve sa ukazujú viacerí šikovní mladí chlapci, vyššia súťaž by im zase niečo nové dala.
Čo od vás Družstevník očakáva?
- Jednak je to pomoc mladším hráčom, byť im oporou a čo sa týka herných úloh, v mojom popise je stred poľa.
Tvoriť hru, zásobovať hráčov prihrávkami a pokúšať sa aj strelecky presadiť.
Takou menšou škvrnou Liptovskej Štiavnice v doterajšej sezóne bola v 4. kole domáca prehra s Tvrdošínom 0:1. Musela prísť?
- Samozrejme, tento výsledok aj nás mrzí. Pred zápasom sa z oblohy začali liať prúdy dažďa. Rozbité ihrisko asi viac sadlo súperovi než nám.
Nedarilo sa nám tvoriť, niečo vmyslieť.
Okolo 75. min. ešte prišiel aj hlúpy gól, na ktorý sme nedokázali aspoň vyrovnaním zareagovať.
