RUŽOMBEROK. Niektorým neostáva iné, iba pendlovať z jednej dychovky do druhej, najmä ak ide o festival či súťaž. Podujatí, špeciálne pre dychovky ubúda. Podľa dostupných informácii na Slovensku niet muzikanta, ktorého by živila dychovka.
Inak povedané, nejde o profesionálnych hudobníkov napriek tomu, že ešte stále asi desať percent hudobných produkcií patrí do menšinového hudobného žánru - dychová hudba.
Kedysi hrali hudobníci v piatich kapelách
„Ešte donedávna skoro každého zo zamestnancov alebo dôchodcov Severoslovenských celulózok a papierní v Ružomberku odprevádzala hudba. Či už Supra alebo malá dychová hudba Supranka Závodného klubu ROH. Hrali sme na funusoch možno povedať z povinnosti, tak ako na kultúrnych a spoločenských podujatiach, na plesoch,“ spomínal s nostalgiou Štefan Kútnik, súčasný šéf Supranky, ktorá vznikla popri veľkej kapele Supra.
Jej prvé verejné vystúpenie bolo 1. mája v roku 1949. V tom čas žilo v Ružomberku a jeho okolí toľko hudobníkov, že hrali v piatich kapelách. V roku 1970, keď v jednom zo závodov SCP založil Jaromír Hollý menšiu Supranku, mali v jednej z nich v Bavlnárskych závodoch V. I. Lenina dokonca svojho plateného dirigenta.
Milan Boček, jeden z bývalých pracovníkov Závodného klubu ROH, hrá v Supranke dodnes. Spolu s najstarším členom kapely 78-ročným Jánom Štepom, ktorého zlanárili od bavlnárov. M. Boček patrí k inventáru kapely. Aj dychovky Supra, s ktorou prvýkrát vystupovala Hanka Littvová, štvorročná speváčka zo Sliača.
„Postavili ju na stoličku, aby bolo na ňu lepšie vidieť. A mala veľký úspech. Myslím si, že na tento okamih nezabudla ani spevácka legenda slovenského folklóru Hanka Hulejová, lebo o nej hovorím,“ dodáva M. Boček.
Nástroj je ako živá časť hudobníka
„Kvalitu hudobného života v Ružomberku ovplyvňovali dychovky a tie zasa organizátor, hudobník a skladateľ Martin Žákovič. Jemu patrí naša úcta a vďačnosť. Naučil nás základy aj hrať na dychové nástroje. Bol nekompromisný a dôsledný,“ potvrdil jeden z troch Bočekovcov, tvoriacich aktuálny súborový zvuk kapely Supranka. Aj s jeho synom Branislavom (klarinet), aj s bratom Júliusom (barytón), ktorý ovláda hru - tak ako aj iní v súbore - na viac hudobných nástrojov.
„Dychový hudobný nástroj je akoby živá časť hudobníka, s ktorým je bytostne v spojení,“ zamyslel sa hrajúci kapitán a tenorista, dirigent, organizačný vedúci Štefan Kútnik.
Aj on ovláda viacero dychových nástrojov - ako jeho brat Stanislav, ktorý okrem toho, že je sólovým spevákom, hrá i na trúbku, tubu, krídlovku a trombón a je aj skúseným bubeníkom.
V Supranke sú muzikanti z okolia
Kútnikovci, pochádzajúci z muzikantskej rodiny, mali šťastie. Ich hudobné začiatky sú spojené s činnosťou saleziána Štefana Olosa.
Š. Kútnik rád na neho spomína: „Mal som sedem a môj ujo, profesor Š. Olos, sa po násilnom zrušení rehole saleziánov vrátil domov do Hubovej. Založil hudobno-spevácky súbor Liptov a nás, detí, mládeže a dospelých tam mohlo byť aj zo 120. Boli to moje najkrajšie roky.“
Od roku 1980 niektorí skúsenejší muzikanti spolupracovali aj s kňazom a dirigentom Š. Olosom v rámci programov cirkevného spevokolu Andrej v Ružomberku. Spevokol pôsobil od roku 1972.
V terajšej zostave Supranky sú muzikanti z okolia. Už iba štyria z nich pracujú v ružomberských celulózkach. Ivan Rugala dochádza z Vrútok, František Sekan a Ľubica Drusková z Lúčok, Vladimír Frolo, Miroslav Nemec a Vladimír Rázga z Černovej, Pavol Muríň z Ludrovej, Branislav Boček z Hubovej, Michal Mäsiar zo Zvolena, Rastislav Macko z Liptovského Hrádku, Katarína Schoberová zo Stankovian a Jana Ilková z Likavky.
Orchester žije svoj vlastný život
„Orchester je živý organizmus, ktorý žije svoj vlastný život. Sme vlastne samouci. Každý sa snaží cvičiť, keď má čas. Pavol Muríň, hoci patrí služobne k najstarším muzikantom, lebo v kolektíve je od vojenčiny, má k dispozícii kľúče od hudobne. Keď ide z nočnej šichty, zastaví sa, aby si precvičil pasáže, ktoré uzná za vhodné.
Prevzal som v roku 1979 vedenie Supranky a hneď som nástojil na pravidelných cvičeniach, aspoň raz do týždňa. Bolo zrejmé, kto ako hrá. Bolo potrebné preorganizovať jednotlivé nástroje. Nevyváženosť sa zmenila a nikto sa nehneval.
Bez kvalitného sprievodu, aranžmánu, nemá kapela ten správny zvuk. Personálne zmeny v nástrojovom obsadení pomohli. Ak máme osem krídloviek, tak musí byť adekvátny počet es trubiek, trombón a podobne. Mnohí boli nútení viac cvičiť, dokonca naučiť sa hrať aj na inom nástroji.“
Usilujú sa zostať modernou dychovkou
Repertoár sa po Kútnikových zásahoch zmenil, aj dramaturgia i výber skladieb.
„Snažím sa, aby náš zvuk, interpretácia boli na primeranej úrovni. Moravanka s Jánom Slabákom nastavili pred rokmi ozaj vysokú latku, usilujeme sa, aby sme zostali modernou dychovkou. Problém je teraz najmä so získaním notového materiálu skladieb pre dychovky. Voľakedy sme ich mali na trhu oveľa viac. Teraz neostáva iné, len ich prepisovať,“ vysvetlil Š. Kútnik, ktorý, ako sa vraví, zmenil zvuk kapely už aj tým, že Supranka má speváčky Ľubicu Druskovú, Katarínu Schoberovú a Janu Ilkovú.
Hudobňa, miestnosť, kde skúšajú, je v bývalej administratívnej budove celulózo-papierenského podniku. Objekt je málo využívaný. Š. Kútnik sa obáva, že ak ho raz predajú, ktohovie, či ich noví majitelia nevysťahujú.
„V muzikantskej zostave máme aj členov vojenskej posádkovej hudby z Banskej Bystrice Miroslava Chlepku a Michala Mäsiara, Jaromíra Chovanca. Sú odchovancami našej dychovky, a keď im to pracovné povinnosti dovolia, veľmi radi prídu medzi nás a pomôžu.“ V programoch účinkujú aj Rázgovci, otec Vladimír so synom Andrejom.
Supranka je stále úspešná
Napriek suchotám, ktoré slovenských dychovkárov postihli, na Supranku sa v ostatných rokoch usmieva šťastie.
„Podarilo sa nám nahrať 15 klipov pre TV Senzi, čo je dobré a najmä dôkaz, že ešte sme tu, existujeme. V roku 2012 sme nahrali dvadsať skladieb hudobného skladateľa, aranžéra, 75-ročného Ctirada Kristina. Časť z kolekcie Pri dychovke vysielali v Rádiu Regina v relácii Kapela, hraj."
V celej histórii Supranky patrí k najväčším zážitkom, keď kapela účinkovala na svätej omši počas najväčšej mariánskej púte v lete v roku 1995. Levoču s Mariánskou horou vtedy navštívil pápež Ján Pavol II.
„Budeme jedinou kapelou, ktorá koncertovala pred vyše 650-tisíc pútnikmi a Svätým otcom. Bolo to spoločné vystúpenie so 400-členným speváckym auditóriom a sláčikovým orchestrom,“ dodali M. Boček spoločne so Š. Kútnikom.
