LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Jaroslava Šoučíka poznajú Mikulášania ako autora niekoľkých turistických sprievodcov, fotografa a milovníka prírody.
Do života uviedol ďalšiu knihu Liptovský Mikuláš Čriepky a príbehy života. Tentoraz v nej zvečnil spomienky na detstvo a mladosť povojnovej generácie v Liptovskom Mikuláši.
„Bývali sme v centre mesta, vo dvore na Námestí osloboditeľov. Domy patrili mikulášskym Židom, mnohí sa po vojne nevrátili a domy zostali prázdne. Presťahovali nás sem, rovnako aj ďalšie rodiny. V jednom dvore nás vyrastalo trinásť detí a čas sme trávili spoločne,“ začal Šoučík.
Bieda deti spájala
Deti z námestia spájali neľahké životné podmienky, detské sny snívali v izbách s porozkladanými lavórmi, do ktorých chytali kvapkajúcu vodu zo stropov, v zime zaspávali s pletenými čiapkami a budili sa s ľadovým dychom.
„Ale v lete bola hygiena stopercentná. Každý deň sme sa bláznili vo Váhu, chytali ryby. Pred stoličným domom sme hrali guľky, alebo naháňali futbalovú loptu pri synagóge. Bolo to čarovné, nevymenil by som detstvo za žiadne iné. Chudobu sme neriešili, pretože sme nič iné nepoznali a spájala nás,“ povedal.
Obraz povojnového Mikuláša
Kniha a spomienky nie sú len o pestvách detí z námestia, autor a jeho blízki spomínajú aj na ťažké chvíle. „Veľa detí doplatilo na svoje šibalstvá, po vojne ich veľa zomrelo. Chodili na miesta s nevy-buchnutou muníciou, hrali sa s ňou a väčšinou sa to skončilo tragédiou.“
Svojimi príbehmi prispeli do knihy aj ďalší chlapci z námestia, z futbalu, zo spoločných školských či kostolných lavíc. Dodnes sú priatelia.
Ich výpovede spolu vyskladali obraz starého Mikuláša. Príbehy opisujú miesta, kde dnes stojí Prior, odohrávajú sa v čase, keď sa po námestí korzovala mládež, ale striehli aj nemeckí vojaci. Keď Váh tiekol v širokom koryte a na jeho ostrovoch mali chlapci skrýše a do jamiek v dlažbe pred stoličným domom triafali guľky.
Dôkazom sú aj dobové fotografie z Liptovského Mikuláša, ktoré autor porovnáva so súčasnosťou. Čitatelia si tak pripomenú, alebo zistia, ako vyzeral Nižný Hušták alebo Vrbica bez bytoviek.
Pamiatka na silnú generáciu
„Sme generácia na odchode a knihou chcem na nás zanechať pamiatku,“ opísal Šoučík dôvod, pre ktorý zmenil svoje zameranie z autora sprievodcov na beletristu. Okrem spomienok na detstvo, mladosť a produktívne roky v Liptovskom Mikuláši sa autor zdôveruje aj so súčasným životom, ktorý ho stále skúša a zároveň dáva dôkazy o tom, že ľudské dobro stále existuje, hoci ho je niekedy ťažko vidieť. Veľmi emotívne preto pôsobí časť, ktorú venoval svojmu súčasnému pôsobisku, domovu sociálnych služieb Anima v Liptovskom Mikuláši a jeho obyvateľom.
Na krst knihy o príbehoch starého Mikuláša prišlo do priestorov Matice slovenskej viac ako sto ľudí. Horcovou pálenkou ju pokrstili Ľubomír Lisý a Jozef Repaský, medzi hosťami bolo aj mnoho tých, ktorí sa v knihe našli alebo sú im príbehy z nej blízke.
„Prajeme veľa zdravia a síl na tvorenie ďalších kníh,“ zaznelo z úst krstných otcov.
