Rockerské romány sú zrkadlom ulice, básne láskou k žene, rodine, motivačné knihy inšpiráciou pre mnohých. Aj také sú spisovateľské tváre Pavla Hiraxa Baričáka, ktorý priniesol svoju novú knihu do Liptovského Mikuláša takmer rovno z tlačiarne .
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ mal na Baričákovej čítačke hneď dve prvenstvá – jeho Šlabikár šťastia 2 a nové cédečko Juraja Hnilicu Dovoľte mi predstaviť sa vám.
Baričák momentálne letí Slovenskom, jeho čítačky (rozumej - autor číta svoju tvorbu) sú naplnené na prasknutie, a tak to bolo aj v Liptove. Komorné prostredie v mikulášskom Central perku, obývačková atmosféra v hrádockej škôlke, autogramiády, rozhovory, slzy, úsmevy i smiech, básne aj hudba.
Pesničky medzi slovami mal „v rukách“ hudobník Ďurko, ako ho nazýva Baričák. Navyše o ňom zahlásil: „Je to pokorný, talentovaný človek.“ Takže rýchlo za Hnilicom, aby sme sa dozvedeli, čo on na Baričáka.
Juraj Hnilica si vychutnával atmosféru na priateľovej čítačke v Liptovskom Mikuláši. FOTO: AUTORKA
„S Paľkom sme dlhoroční kamaráti, lebo sme spolu ako mladí - ja som stále mladý,“ zasmial sa Juraj Hnilica, „začínali v kapele. Potom to šlo ruka v ruke, stretávali sme sa často. Začal som s ním chodiť na jeho čítačky a baví ma to. Na týchto stretnutiach je úžasne pozitívna energia, chodia na ne veľmi príjemní ľudia, otvorení srdcom. Keď spievam, chcem, aby sa pripojili. Väčšinou sa to podarí veľmi rýchlo, lebo sú vrúcni a nemajú problém si zaspievať, nehanbia sa vyjadriť, sú spontánnejší.“ Keď zaznela otázka, či sa hudobník nechá inšpirovať myšlienkami spisovateľa Baričáka, s úsmevom povedal, že po pravde ani poriadne nevie, čo Pali píše, k čomu inklinuje. „Nie som až taký „knižkár“, ak mám voľný čas, radšej chytím do rúk gitaru ako knihu. Na čítačkách som však zistil – to je paráda! Veď s Palim rozmýšľame rovnako. Myšlienkové cesty sa nám teda spojili. Nikdy však nemáme na čítačkách dopredu zoradené pesničky. Počúvam ho a vtedy viem, čo by sa k jeho slovám hodilo zahrať.“
Sú na Slovensku miesta, kde chlapci chodia radšej? Najprv J. Hnilica: „Všade sú stretnutia s ľuďmi jedinečné. Napríklad v Liptovskom Mikuláši som už dopredu vedel, že bude dobrá energia, obývačková atmosféra, budeme na seba nalepení a bude nám teplo.“ Pavol Hirax Baričák viac povedal v rozhovore.
V prvom Šlabikári ste napísali, že práve vydaním tejto knihy sa končia vaše prednášky. Vy však chodíte za ľuďmi ďalej.
- Ja s vaším životom a vaším šťastím nič nemám. Tak som to napísal v jednotke. Stretnutia s ľuďmi, ktorí čítajú moje knihy, mi však veľmi veľa dávajú. Prichádzajú otázky, pýtajú sa na riešenia svojich problémov, a ak im viem pomôcť, pomôžem. Tým rastiem aj ja. Rovnako ako všetci ľudia, ktorí pomáhajú. U vás je to, napríklad lekár Ivan Rusnák či rôzni bylinkári. Nie že by boli všetci naraz vo všetkom dobrí, ale keď pomôžete niekoľkým, chytíte skúsenosť - aha, na nejaký zdravotný problém treba túto či túto bylinku plus odpustenie, aha, spätná väzba ukazuje, že to spolu funguje, teda tadiaľ vedie cesta. Preto chodím medzi ľudí. Samozrejme, je to aj promo. Hovorím, že keď človek niečo robí, nech to robí poriadne. Napísal som knihu, vydal, spravil promo, nech sú z nej aj peniažky, a tak sa kolobeh uzavrie.
Paľko sa v Mikuláši rozdával s otvorenou náručou. FOTO: AUTORKA
Čo stojí za zrodom vašich motivačných kníh?
- O literatúru, ktorá vedie k osobnostnému či profesionálnemu rastu, teda o motivačnú literatúru sa zaujímam asi dvadsaťpäť rokov. Už v osemnástich rokoch som čítal všetko, čo sa v tej dobe dalo čítať. Nebolo toho však veľa, čítal som Osha, chodil na Silvovu metódu – veľmi ma zaujímali všetky veci okolo intuície, hladiny alfa... Tak sa to na mňa nabaľovalo nielen čítaním múdrych kníh a dávaním nových informácií do praxe, ale aj vlastným životom. Áno, u mňa to funguje takto. Postupne som mnohé napísal do svojich románov. Sú písané tak ako sú – rockersky, kde-tu alkohol, vulgárne slová, hovorím, že tieto romány sú zrkadlením ulice. Po piatich rokoch, keď na moje čítačky chodilo stále viac ľudí, moja manželka mi povedala, aby som napísal motivačnú knihu. Chvíľu mi niečo bránilo urobiť to tak. Raz som však povedal: „Dobre, ja ten šlabikár napíšem.“ Zo svojich blogov na SMEčku som použil asi jednu tretinu. Vzniklo torzo knihy, ktoré som upravil do celku a Šlabikár číslo 1 bol na svete.
Ste si vedomý, že v týchto knihách podávate etikoterapiu?
- Rozmýšľanie, správanie a ich následky na ľudskom tele, fyzické bolesti, pnutia – áno, je to sčasti etikoterapia, ale v mojom prípade je to trochu rozkrídlenejšie, môžeme však povedať áno. Neprisluhujem si, že som všetko vymyslel ja. Sú to veci, ktoré hovoria aj iní ľudia, inými slovami, len v Šlabikároch je to moja forma, takto to cítim ja.
Aj cez príbehy s vašimi deťmi sa zrodil druhý Šlabikár?
- Samozrejme, deti ma učia. Deti máme učiť my, deti učia nás, je to vzájomné. V tomto procese to všetko začína. Raz som dal na sociálnu sieť status o mojich deťoch a reakcia naň: „Ak budú deti vychovávané v bezpodmienečnej láske, nebudú musieť o dvadsať rokov riešiť také veci, ktoré riešime my.“ Musí sa však veľa zmeniť v škôlkach, školstve, rodine. Nevravím, že zmena príde o desať rokov či o jednu generáciu. Možno príde o päť generácií, ale už súčasnosť je jej začiatkom. Začíname inak rozmýšľať, začíname niesť zodpovednosť za seba, svoje správanie, svoj život. Všetko so všetkým súvisí a to, ako ja teraz vychovávam svoje deti, o pätnásť rokov si budem môcť povedať – tak, aspoň polovičku som zvládol. Aspoň polovicu z tých vecí, ktoré v dieťati nemusia byť, som dal dole – strach, obavy, nadradenosť, ego. Jednoducho, výchova detí je veľmi dôležitá, lebo u nich všetko začína.
Na sociálnu sieť dávate s krátkymi príbehmi so svojho života aj fotografie svojich detí napriek tomu, že mnohí majú práve zo zneužitia takýchto fotografií strach.
- Mnohí ľudia mi hovoria, aby som ich takto nezverejňoval, lebo môžu byť zneužité. Prečo by som však mal mať strach? Keď to, čo zverejňujem, môže ľuďom pomôcť, nebudem sa tomu brániť. Naopak. Ak ja niečo objavím a iní človek k statusu dopíše, že my sme s deťmi objavili to a to, je to šírenie pomoci. Sociálne siete i internet sa dajú aj zneužiť, aj využívať ako dobrá vec. Buď budete pozerať na internete vraždy, alebo návod na mastičku z byliniek, a tak pripravíte niečo dobré. Je to len na človeku, ako konkrétny nástroj použije.
Čo politika?
- Kedysi som bol v tomto smere ortodoxnejší. Hovoril som, že sa o politiku nezaujímam, ale teraz som pochopil jednu vec: daj cisárovi, čo je cisárove, Bohu čo je božie. Keď prichádzajú voľby, zaujímam sa, aký bude starosta u nás, kto je vo výbere medzi poslancami. Chvíľu sa zaujímam, dám hlas a potom to púšťam. Nie som ten typ, ktorý je v politike stále naložený, ktorý sa rozčuľuje, stráca nervy. Iba by som strácal energiu. Ak sa niekto rozčuľuje nad politikou, politikmi, jeho hnev mu niečo zrkadlí – v ňom samom je niečo z tých politikov. Priťahujú sa nadávkami, hnevom.
Iný príklad - keď sa na domovej schôdzi v bytovke riešia nejaké veci okolo jej chodu, pôjdem tam, ale vo svojom voľnom čase si vyberám, či budem pozerať televíziu, čítať knihu, hrať sa s deťmi, či sa budem venovať záhradke, alebo pôjdem do krčmy. Takže nie je to tak, že človek, ktorý si povie, že ide duchovne rásť, tak všetko okolo neho prestane existovať. V prvom Šlabikári som to trochu naznačil - ja zmením seba, čo najlepšie vychovám deti a ostatní to odo mňa odkukajú. Teraz dokladám, že musíme žiť v rôznych vrstvách a musíme v nich byť aktívni.
